V dávnych snách sa s nami
stretneš,
Vo hviezdach svitne tvoj odkaz, máme ťa rád,
V tichých spomienkach zostaneš naveky,
V srdciach nás opustíš, ale nikdy
nezabudneme.
S úsmevom odplávaš na večný pokoj,
V spomienkach zostávaš nám nekonečná láska,
Tvoj život bol dar, ktorý nám
zanecháš,
Zosnulý, na veky nás opustíš v tichu.
Srdcia plné smútku, slzy nás zalievajú,
Tvoj odkaz zostáva, stále s nami
ostávaš,
Odpočívaj v pokoji, náš milovaný anjel,
V spomienkach nájdeš nás, nezabudneme na teba.
Dážď padá ticho na suchú zem,
ktovie, či tebe zmýva telo?
Slzami
smútku objímam sen,
to všetko, čo srdce rozochvelo.
Nepovieš nikdy: „Ako mal som ťa rád!“,
len s úsmevom, čo vykúpil
bolesť
ostávaš hlbšie, ako posledný pád
Rímskeho času, ktorý zlomila lesť.
Nevdýchneš vôňu, nezdvihneš zrak,
tak ako
smiem čítať ti riadky?
Prirýchlo si pobral sa, nechal to tak,
môžem ťa privolať na slovíčko spiatky?
Plameňom sviece, čo
sprevádza krok,
slovíčkom duše, čo trhá mi srdce,
a hoci už plní sa bolesti rok spomienka ostáva. „Tak nabudúce!“
Keď už
slová nemajú váhu
Ležíš si v posteli, na očiach máš tmu,
ten
koho hľadáš ťa nechal samú,
zmätok ti vládne, na duši máš tieň,
slzami zmývaš si pokožku preň.
Nič sa už nevráti,
všetko vzal čas,
smútok i radosti, spomienky v nás,
úsmev sa vytratil, stuhla ti tvár,
do očí vliezol kamenný žiaľ.
Nikdy
už nepovie: Jak mal som ťa rád!,
so starosťou v srdci podá niekoľko rád,
všetko už odvial čas do spomienok,
z duše v nás
zostáva len ten plamienok.
Tak ako noc končí ránom,
v ktorom rodí
sa nový deň,
tak odišla mi láska tvoja,
ktoru splnil si mi každý sen.
Tak ako dozrieva deň poludním,
v ktorom vychutnal si
silu,
tak krásne prešli sme životom,
takú uchovám spomienku si milú.
A tak ako deň zavŕši sa tmou,
čo pod závoj noc si
schová,
tak snáď dozrie aj tvoj čas,
keď v spomienkach pritúliš sa znova.