Kde je moja domovina,
kde je môj rodný kúsok otčiny?
Človek v sebe detstvo ako okovy má
vryté. Nedajú sa preťať ani odčiniť.
Po celý život nasávame vlahu
z kalužiek detstva. Kto ich preskočí?
V pučiacom
vŕbí u nás popri Váhu
vpila sa mi rodná zem navždy do očí.
Vysychajú slivky, ktoré otec sadil,
strom za stromom oceľ času
vytína.
Kde je ten chládok, letný slastný chladík,
konča hory modrá čistina...
Kniha žitia žltne, papier sa už míňa,
ale ešte stále hreje zem.
Moje pravé srdce – krvná domovina,
žijem, kým ťa celú neprejdem,
aby som sa znova, opäť
vracal
do chotára v mäkkom Považí,
k rozzvoneným lúčnym krásam,
pre ktoré tak rád by znova žiť.
Hoci cementom je
často zaprášená
striebrovlasá moja rodná dedina,
je mi blízka ako drahá žena,
nenahraditeľná, jediná.