Ten najskromnejší ker,
ten najbiednejší bodliak
skôr mojim bratom je,
než človek, keď je
podliak.
No každý, kto má česť,
aj keď ho osud kopol,
je pre mňa vidina:
vysoký, čistý topoľ.
Na stromy píšem
si
a o stromoch aj vravím.
Les mojim ľudstvom je,
keď v ľudstve nie som zdravý.
Po všetkých pevninách,
vidíš ich držať
stráže,
strom o strom opretý,
ako im zákon káže.
Strom stromu nie je kat,
zem brata s bratom spája.
Im diabol pokoj
dal.
Boh nevyhnal ich z raja.
Nad tvorstva korunou
ich koruna sa vznáša,
Z jej lístia hovorí
len dobro a len
krása.
Vraždia sa národy
v znamení fárb a plemien –
Strom stromu darom dá
nádheru svojich semien.
Vraždia sa
národy
v znamení rôznych znakov –
strom stromu klania sa,
vždy naplnený vďakou.
Príroda zákon je,
človek však
neposlúcha,
preto je zmätok v ňom
a strom je sídlom ducha.
Vysoko v korunách
sídli duch – ľahni si na zem
a hore dívaj
sa.
A potom napíš báseň.