Pahor hustým dúbim krytý
Dolinôčku úzku hradí,
A potôček striebrovitý
Po celej sa na
dol hadí.
Z hustín hája osamelých
Domok pustý vykukáva,
Sídlo niekdy chvíľ veselých,
Leš už hynie jeho sláva.
Už ťa, domku, opúšťajú,
Spevné hlasy kolom rednú,
Ústa spevkýň umľkajú,
Starí spevci v hroboch blädnú.
I tí
čo ti najviac priali,
Tí priatelia ľudu zbožní,
Už sa ti tam pomíňali
Ochrancovia velkomožní.
I ja sa už preč od
teba
Odoberiem s tvárou smutnou,
Modriny už hynú neba,
Pozri! vrchy kolom žlutnú.
Jak ti bude v tej pustote,
Tu bez
mojích rozpráv a dúm?
Ty sa zmoríš o samote
Mňa cudziny ohluší šum!
Ale prejdú dlhé zimy,
Preženú sa vetry
chladné,
Dolinami zas šírymi
Usmejú sa jará vnadné.
I v nenašskej mne tam zemi
Samotlivé prejdú roky,
Do otčiny
vytešený
Napravím zas moje kroky.
Potom, domku, sa vidíme,
Zas budeme potom svojí,
Spolu sa zas zabavíme
Tu v tej
stráni na pokoji.