Jeseň – Ľudovít Štúr

Jeseň – Ľudovít Štúr

Idú dažde po doline,
Letia chmáry vo výšine,
Letia, vetrom preletujú,
A dolinu zatemňujú:
Jak tam clivo, jak tam mutno,
I v tej chýžke jak tu smutno!

Nedávno sa po tých horách
Ladné spevy ozývaly,
Nedávno sa po tých borach
Letnie vetry kolýsaly;
Leš už hory onemely
Letnie vetry odletely.

Smutno teraz nad horami,
Kormútlivo dolinami,
Len mhly po ních usedajú,
Vetry s lístim šuchotajú,
S lístím zvädlým, opadaným,
Od ních kruto pozráňaným.

Čo i ty tak v zadumení
Na tej chvíli, na jeseni?
Čo ti slza z oka padá,
Keď ju v páde nik nezbadá,
Čo i ty tak v zadumení,
Tu v tej chýžke v rozžialení?

Mlčia ústa, slza vraví,
Na nej myseľ sa zastaví:
Prišla jeseň, zlaté jaro
Ta preč, ta preč sa ubralo,
A list keď raz dolu padne,
Nikdá na strom nevysadne.

I ten život už k jeseni
Nachýlený, opustený,
Odletel čas zlatý v svety,
S ním nádeje, jarnie kvety,
V ňom sa tu viac nesídeme
V jare žitia nestretneme.

Idú dážde po doline,
Letia chmáry po výšine,
Letia, vetrom preletujú,
A dolinu zatemňujú:
Jak tam clivo, jak tam mutno,
I v tej chýžke jak tu, smutno!