Uvädnul si prenáhlo, kvet,
Ty pekný
kvet Hrona,
V duši tej svet opúšťala
V láske, viere k svojím stála,
Zbožná Antigona.
Ani ten kvet rodnie kraje
Nezreli keď
vädol,
Ani tvor svoj ušlechtilý
Do náručia nestúlily,
Keď uvädlý padol.
A v srdci tom toľká láska
Horela k tým
krajom,
Že sa mnela v jejích lone,
Tam na živom šumnom Hrone
Otočená rajom.
A k rodom jich koho srdce
Túžobnejšie
bilo?
Jako sestra k bratom zlatým
Navráteným, driev odňatým,
Tak sa k ním túlilo.
V týchto citoch, v tom nadšení
Mizla tá
postava,
Duch sa to len byť pozdával,
A ten v ríšu duchov plával,
Kde jeho oslava.
Pamiatka ti neuvädla,
Ty nášho kraja
kvet,
Vzdechy jeho nech lietajú,
Kde ti zvleky spočívajú,
Kde zapadnul ti svet.
S nimi spolu i naše tam,
Často tam
zaletia,
Bár aj túžby tvoje vrelé,
Už tam v zemi onemelé,
Viac jím neodvetia.