Zvony detstva – Milan Rúfus
Zvony detstva – Milan Rúfus
Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúč
od dverí tajomstva. Už ho nevrátia.
Už ho
nevydajú, už v nich zapadá
čo deň to hlbšie a neprekročia prah
zavretých dverí už nikdy viac. Tú čiaru,
za ktorou jedenie sa
stáva vedením.
Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov
špina čas razí falšované mince
a kupuje, čo z detí ostalo.
Tak
umierame všetci pred tou bránou.
Tak na Hromnice občas mrznú psíky:
v mrazivej noci na prah kladú hlavu
a oči stále na
kľučke...
Báseň zo zbierky Zvony
Zvony detstva – rozbor diela
Téma: autor predstavuje objektívnu pravdu života. Zobrazuje zmenu dieťaťa na dospelého, ktorý postupne spoznáva pravú tvár života. Básnik si uvedomuje, že cesta späť neexistuje.
Kompozícia: – 4 nepravidelné slohy
- voľný verš
- bez rýmu
- typický veršový presah
Myšlienkový rozbor
Básnik vníma detstvo ako určujúci faktor v živote človeka. Dieťa je čistým neskazeným človekom, ktoré má srdce čisté ako zvuk zvona. Zvon je považovaný za hlas boží. Hlas, ktorý je teplý a príjemný v porovnaní s mrazivou nocou v závere básne.
- sloha: hlavný motív básne prezrádzajú prvé dva verše (vždy príde deň, keď zjedia kľúč od dverí tajomstva). Kľúč vlastného života nikto nepozná, každý ho túži spoznať a hlavne deti, lebo sú zvedavé. Každé dieťa sa raz stane dospelým. Je to nezvratný proces, čo zdôrazňujú stupňujúce kľúčové slová: vždy, nikdy, nikdy viac, čiara, umierame, všetci. Chýbajúci kľúč od dverí – detstvo sa nedá vrátiť späť.
- sloha: detstvo je nenávratne preč, zostali naňho len spomienky. Prekročili sme čiaru, za ktorou za ktorou jedenie sa stáva vedením. Vo svete hračiek sme jedli – prijímali sme všetko, čo nám svet ponúkol: informácie, rady, lásku, starostlivosť rodičov. Deti s úplnou samozrejmosťou prijímajú to, čo im dáme, a nikdy nám to nevrátia.
- sloha: dospelosť a jeho morálna premena – namiesto citu sa spoliehame viac na rozum, sme vypočítaví, pokryteckí = čas razí falšované mince.
- sloha: staroba (brána) – ocitáme sa pred bránou života a smrti (nebeská brána), niečo sa končí. Hromnice (kresťanský sviatok 2. februára) sú dni bleskov, hromov, dažďa, dni starostí i útrap. Je to čas, kedy rozmýšľame nad prežitým životom. Práve vtedy kladieme hlavu na prah spomienok a minulosti (na prah kladú hlavu). Skláňať hlavu znamená byť sklamaný alebo i rezignovať.
Upierame oči na kľučku mladosti (a oči stále na kľučke). Túžime po návrate do toho sveta, od ktorého sme už dávno prehltli kľúč – do detstva a mladosti.
Jazykové prostriedky
- symboly: zvony, kľúče, dvere tajomstva, jedenie, vedenie metafora: zjedia kľúč
- genitívna metafora: zvony detstva, dvere tajomstva anafora: tak / tak
- neukončená výpoveď (apoziopéza): a oči stále na kľučke...