Zlatovláskin brat – Milan Rúfus

„Jáchymko,", prosí Zlatovláska,
kde prídeš slúžiť do domu,
nespomeň, že máš takú sestru,
nikomu, ale nikomu.

Že narástli mi zlaté vlasy
a z očí plačem perlami.
Nehovor, braček, pekne prosím.
Inakšie bude zle s nami.

Šiel Jáchymko a v jednom zámku
za sluhu slúžil v maštali.
Spočiatku ozaj nepovedal.
No keď s ním prísne začali,

že tak a tak, že bude beda,
sám kráľ že vzal si do hlavy,
zľakol sa chlapec. Bol už taký,
od prirodzenia ľakavý.

Povedal všetko o sestričke.
A koľko chceli, toľkokrát.
A kráľ už súril, nedočkavý,
sa nad jej krásou pokochať.

„Ukáž mi cestu do jej domu!
Nič nezataj a hovor nám!
Ba priahaj koč a pôjde s nami
aj naša stará komorná."

A tak ich viedol, viezol k tomu,
čo pán kráľ vzal si do hlavy.
Nuž, bál sa chlapec, bol už taký,
od prirodzenia l'akavý.

A Zlatovláska sprievod vidí,
poznáva kráľa po žezle
a svojho brata na kozlíku
a len si vzdychne: To je zle.

Privolila, šla za kráľovnú,
šla, ale kdeže z radosti.
A milý brat len k zemi hľadí,
voľakde koňom na chvosty.

A kráľ je v sedle. Rozjarený
sa k Jáchymkovi nakloní.
„Povezieš v koči tie dve ženy.
Ja pôjdem vopred na koni.

Len ticho-ticho s mojou pannou,
nech sa jej z krásy nestratí!"
A taký hovor ide z koča:
„Čo volá kráľ?" „Že beda ti!

Že ti mám odťať obe ruky,
tak prikázal náš mocný kráľ.
Že ťa už nechce ku oltáru."
„Nuž, urob, ako prikázal."

Jáchymko počul, s každým slovom
akoby doňho vošiel nôž.
Ale sa bál a nezavolal:
sestrička, never, to je lož!

Jáchymko počul každé slovo,
ťažké a čierne ako noc.
Ale sa bál a nezavolal:
hybajte sestre na pomoc!

„Len ticho-ticho s mojou pannou,
nech sa jej z krásy nestratí!"
A taký hovor ide z koča:
„Čo volá kráľ?" „Že beda ti!

Že ťa mám zmárniť ako šteňa,
ty bez rúk, bez nôh potvora!"
„Keď pôjde s kočom popri mori,
vyhoď ma teda do mora."

Jáchymko počul každé slovo,
prehĺtal hrdlom vzlyk i žiaľ.
No neozval sa, nezavolal,
čo sa tak veľmi strigy bál.

Tej, čo mu sestru odmárnila
a namiesto nej z úkrytu
vytiahla svoju mrzkú dcéru
v sedadle koča ukrytú.

Keďže koč sa priblížil k moru,
striga dala znamenie.
„Veď ho do mora,“ vraví,
„keď spí, keď je v tme."

Jáchymko videl, ako striga
vytiahne z okna nôž.
A bál sa, že sestru zabije,
a preto sa rozhodol.

Keď koč prešiel okolo útesu,
Jáchymko sa postavil na nohy.
A keď striga s nôžom
vystrčila hlavu z okna,

Jáchymko ju chytil za vlasy
a vytrhol ju z okna.
Striga sa zľakla a kričala,
ale už bolo neskoro.

Jáchymko ju hodil do mora
a striga sa utopila.
Keď sa striga utopila,
Jáchymko zavolal sestru.

Sestrička, to som ja,
tvoj brat Jáchymko.
Striga ťa chcela zabiť,
ale ja som ju zachránil."

Zlatovláska bola šťastná,
že ju Jáchymko zachránil.
A spolu sa vrátili na domček,
kde žili šťastne až do smrti.

A už sa spolu chichotajú
a stroja v zámku veselie.
A Jáchymko sa iba potí
do svojej hrubej košele.

Nič nepomohlo, chudákovi,
že toľko sa tej strigy bál.
Že na ňu slovko nevyzradil
a vo všetkom jej uhýbal.

Čo mu tá za to zaplatila,
horká to bola odmena.
Dala ho zahriebsť pod oknami
až po samučké ramená.

Nič si s tým strachom nevyslúžil.
Čo mohol čakať od zmije?
Z kráľovských šafľov vylievali
na jeho hlavu pomyje.

Čo bolo ďalej, už je známe.
Že ako áno, ako nie,
sestrička jeho zachránená
mu skončila to trápenie.

A hoci mu nič nevyčíta
a nekladie mu pred oči
a slovkom sa ho neopýta,
prečo tak mlčal na koči,

slovíčkom mu to nespomenie,
–– jemu sa žiť už nedarí.
Už večne bude trochu bokom
hľadieť ľuďom do tvári.

MILAN RÚFUS

(1928-2009)

Básnik, spisovateľ pre deti, prekladateľ, pedagóg.

DIELA:

Až dozrieme (básnická zbierka)
Chlapec maľuje dúhu
Stôl chudobných
Svet s mamou (pre deti)
Modlitbičky
Mechúrik Koščúrik s kamarátmi