Jar konečne začala,
včielka medík zbierala.
Medulienkou ju volali,
lienky sa s ňou radi hrali.
Zrazu
čmeliak letí, letí,
chce uštipnúť malé deti.
Včielka dobré srdce mala,
čmeliaka hneď odohnala.
Čmeliak kričí, narieka,
chce uštipnúť človeka.
Lienka za ním kričí:
„Človeka nie, ty zlý!“
Čmeliak na to hrdo:
„Ja sa volám
Rudo.
Môžeme my kamarátmi byť
a v priateľstve na lúke žiť?“
„Dobre, musíš mi však sľúbiť,
že vždy budeš ľudí
ľúbiť.
Budeš sa vždy ovládať,
štípania sa musíš vzdať!“
Čmeliak vraví – dobre,
no pri tom si hundre:
„Keď sa
musím ovládať,
budem sa ja s ľuďmi hrať.“
A tak Medulienka s Rudom
správali sa milo k ľuďom,
lietali si z kvetu na
kvet,
patril im celučký svet.