Výplata – Ľudmila Podjavorinská

Výplata – Ľudmila Podjavorinská

Zavčas rána, na svite,
klope pavúk srdite
ako sused, v dôvere,
pani muške na dvere:

„Vstávaj, muška, obuj boty,
pôjdeš ku mne do roboty,
za stravu a dobrý plat
budeš variť, šiť a tkať.

Deň je krátky, veru áno,
prídi skoro, včasné ráno.
Ak neprídeš, ako chcem,
ja ťa, muška, ja ťa zjem!“

Plače muška v komore:
„Už ja zomriem naskore!
Či ta pôjdem, a či nie,
už ma pavúk, už ma zje!“

Chodí muška do radu
po susedoch o radu,
až jej sused krutohlavý,
starý sršeň, takto vraví
ako dobrý kamarát:

„S tebou, muška, pôjdem rád.
Ja som sršeň sršnatý —
ten to dobre zaplatí!“

Na druhý deň za rána
ide muška schystaná
a s ňou ide, pre istotu,
k pavúkovmu domcu, plotu,
starý sršeň vysmiaty:
„Ten to dobre zaplatí!"

„Vstávaj, kmotre, obuj boty,
vediem slúžku do roboty.
Za stravu a dobrý plat
bude variť, siete tkať.“

Potešil sa pavúk: „Ľa!
jednu volám — prišli dva.
Vitajteže, milý hosť,
pre oboch tu práce dosť,
posaďte sa do kúta!“
pavúk milo hrkúta.
A v tom kúte pre obeť
roztiahnutá bola sieť.

Muška, preblednutá v líčku,
sadla skraja na lavičku,
ale sršeň-starigáň
rozvalil sa ako pán
za stôl v kúte, smelý chlap —
hneď bola sieť samý zdrap.
Skríkol pavúk srdnatý:
„To mi ktosi zaplatí!“
A prv než ten zatuší,
chytí sršňa za uši.

Ale sršeň nelenivý,
vychytil sa ako divý,
hádže-sádže buch-buch-buch
pavúkovi na kožuch.

Kričí pavúk: „Jaj!“ a „ach!“
Ľudia moji, to bol strach!
Za susedu, pani mušku,
zbil ho ako hnilú hrušku.

Za tým činom, hrozným činom,
skryl sa pavúk za komínom
a tí dvaja veselí
v smiechu domov leteli.