Vychudlá starenka. Je sestrou pani smrti –
motká sa po dvore, planý ju kašeľ škrtí,
žilami
vetchými málo už prúdi krvi,
iste ju vynesie na cintor mrázik prvý...
Slniečko zhrieva ju, však chládok tiež má rada –
tak
ťažko uveriť, že kedys' bola mladá,
že v zhaslom pohľade plamienky bystré kmitli
a v perách ružových že biele zúbky kvitli,
že
klenot vzácny bol jej úsmev a že bosá
chodila húsky pásť, keď padla drobná rosa,
a v sukni bielenej že bola v tanci prvá...
Oj, mladosť-pochabosť len malú chvíľku trvá.
Potom sa vydala. I prišla starosť, deti.
Jak z bielej jablone keď opadajú kvety,
tak
časom stratila pôvab a formu tela...
No rástla v zbožnosti a na kríž Spasiteľa
čoraz viac myslela, a jazykom keď britká
zabŕdla
suseda – strhnúť sa mala bitka
pomedzi šarvanci dvoch dvorov, a keď starí
mali sa povadiť pre topoľ v hrádzi vari,
dala vždy
uniknúť hriechu, a skrotli oni:
jej hlas bol zmierlivý, jak zvon keď večer zvoní.
Potom jej umrel muž. Dala mu pohreb
skvelý.
Odvtedy v očiach jej často sa slzy skveli –
I nové poriadky nastali, pekne-rúče
nevesta zobrala jej z ruky všetky
kľúče.
Však svojmu osudu vzdala sa podobroty:
pelhať jej zostalo vnukov a vnučiek roty,
keď ktoré stonalo v horúčke od
zimnice,
niesla do kostola dve veľké voskovice...
I vnučky vyrástli a už samučká spala
v maličkej komôrke, už zbytočnou sa
stala:
je spoly nahluchlá a chrbát sa jej krčí,
ten jeden čierny zub jak starý stržeň trčí,
na nič sa nehodí, starosti s ňou
však veľa.
Ó, Bože, odpusť, však – keby už umrieť chcela...
Chudera starenka – je sestrou pani smrti –
motká sa po dvore,
planý ju kašel škrtí,
po žilách opuchlých ustáva troška krvi:
azda ju vynesie na cintor mrázik prvý...