Mala si mien, keď jar sa hrala s nami.
Bývala si v nich celá premenená.
A dnes ti vravím iba jedno:
mami.
A sú v tom mene všetky dávne mená.
Odišla azda?
Never, nie je iná,
len inak hľadí zo vzdialených brehov.
To iba
hrozno prešlo cestou vína.
Nestratilo sa ani zrnko z neho.
Už neprebúdzaš blúznivé a spiace,
keď všednou rukou krájaš krajec
chleba.
Nič nestrácaš, nič.
Veď je toto viacej.
O čo je viacej mňa a viacej teba.