Stolček – Mária Ďuríčková (Povesť)

Stolček – Mária Ďuríčková (Povesť)

Z knihy: Dunajská kráľovná

Stávalo sa niekedy – ešte dobre, že nie pričasto: v Bratislavskom hrade povstávali ľudia ráno ako polámaní. Ani keby boli spali nie oni na posteli, ale posteľ na nich. A voda z vedier bola vytečená, krásne porcelánové súpravy v príborníkoch potlčené. A práporce na hradných vežiach zablatené, ani keby neviali vysoko v povetrí, ale ležali kdesi v blate. A obrazy zo stien popadané a lustre rozbité. Tie drahocenné krištáľové lustre!

„Nebol v noci víchor?“ spytuje sa hradná pani, grófka Júlia.

Komorná krúti hlavou: „Spávam veľmi čujne, vaša milosť, ale nič som nepočula.“

„Na čujnosť tvojho spánku by som sa veľmi nespoľahla. Zavolaj mi sem nočnú stráž!“

„Prišli dvaja rozospatí, zo sna vytrhnutí, s halapartňami v rukách.

„Ako sa opovažujete prísť takí rozdrichmaní?“ jeduje sa grófka.

„My, prosím, vaša milosť, v noci strážime a vo dne spíme.“

„Ach, pravda, no dobre. Tak mi povedzte, aká bola dnešná noc.“

„Akáže by?“ vraví prvý a nasilu si roztvára oči. „Tichá bola, plná hviezd, mesiac ako tanier...“

„Ale potom, vaša milosť,“ ohlási sa druhý, ktorému sa lepšie darilo premáhať ospanlivosť, „potom sa odrazu všetky hviezdy stratili, aj ten plný mesiac sa odrazu stratila obloha akoby nám aj s celým nebom na hlavu padla.“

„Akoby všetko na nás padlo,“ prikývne rozospato prvý. „To vy ste obidvaja padli na hlavu!“ nazlostila sa grófka Júlia. „Berte sa mi z očí!“

Už tretí raz za tri roky sa prihodila táto neobyčajnosť. A zakaždým toľká škoda pri tom. Navyše práve teraz, keď čakajú návštevu palatína s celým sprievodom! Kde zoženie napochytre luster do hlavnej siene? Bude treba poslať kuriéra do Viedne. Ale ešte väčšmi ako škoda trápila hradnú paniu tá záhada.

„Nože mi ty priveď nejakú hádačku,“ povie na druhý deň komornej.

Priviedli ku grófke starenu v bielom plátennom čepci. Oči mala ako žihadlo, nos ako vraní zobák. „Skade si, starenka, a ako sa voláš?“

„Z Vrakune som, vaša milosť, volám sa Strigaňa.“

„Teda, Strigaňa, toto a toto ma trápi, pokoja nedá.“ A hradná pani dopodrobna vyrozprávala, ako sa za tri roky už po tretí raz prihodila tá čudná vec...

Strigaňa všetko pozorne vypočula. Potom sa v krištáľových čriepkoch poprehŕňala a tri z nich vybrala, ani malé, ani veľké, také prostredné. K ohnisku si sadla, popol rozhrabala, krištáľové čriepky a žeravé uhlíky po popole rozkladala: krížom dohora a krížom nadol, do oblúčika, do kolieska a doprostriedka. Potom do vedra s vodou uhlíky hádzala a pozorne načúvala, ako v tej vode jediný raz v živote prehovorila a ako hneď nato onemejú a očernejú.

Ponačúvala, porozmýšľala, napokon vstala od ohniska a vraví: „Je to Klingsor!“

„Klingsor?“ nechápe hradná pani, lebo to slovo ešte nikdy nepočula.

„Klingsor je obor – čarodejník. Býva v Sedmohradsku, ale niekedy sa vyberie do rodného Nemecka, do mesta Eisenach, a po čase sa vracia znovu naspäť do Sedmohradska.

„A ten Klingsor?“

„Nuž, keď letí ponad tento hrad, čo mu je asi tak na polceste, chytí ho svojou mocnou rukou a obráti na štyri veže ako stolček na nohy. Na tom stolčeku si odpočíva a dolu na Dunaj hľadí.“

„A...?“

„A keď si odpočinie, prevráti hrad zasa, ako predtým stál, a letí ďalej.“

„Neslýchané! Strašné! Spľasla rukami grófka.

Nevedno, čo sa jej vidí neslýchané a strašné: či Klingsorova sila, a či to, že sa opováži takto nakladať s jej hradom.

„Pošlem mu odkaz po bielej vrane, vaša milosť,“ vraví Strigaňa. „Nie je isté, či Klingsor na to niečo dá, lebo on je veľký čarodejník a ja iba malá veštica, nuž ale sprobovať môžeme.“

Odletela biela vrana s odkazom a prosbou do Sedmohradska.

A odvtedy už nikdy viac nepadali v Bratislavskom hrade obrazy zo stien, netĺkol sa porcelánový riad a nerozbíjali sa drahocenné krištáľové lustre.

Poznámky

Práporce – vlajky

Palatín – najvyšší dvorný úradník

Povesť – má reálny základ – napríklad územie, ale má vymyslený dej. Spracúva historickú tematiku, ale v rozpore so skutočnosťou.