Odchádzam do dejín
skrúšený týmto svetom.
Odchádzam znavený,
lúčim sa
suchým kvetom.
Odchádzam s vierou,
že niekde rastie biela tráva.
Odchádzam sklamaný,
nuž aj to sa stáva.
Odchádzam
pokojný,
snáď na mňa niekto čaká.
Odchádzam po špičkách,
čas mi to všetko zráta.
Odchádzam po tichúčky,
posledné
riadky perom.
Odchádzam, a predsa
zostávam gavalierom.
[R]Odchádzam so smútkom,
pozerám na štyri steny.
Myšlienky mám
strapaté,
cítim sa opustený.
Odchádzam s vedomím,
že raz sa ešte vrátim.
Možno tým návratom
raz navždy všetko
stratím.
Odchádzam pred sebou,
asi tým ťažko hreším.
Tak už som spokojný,
odchodom všetko riešim.
Odchádzam s
otázkou:
ostane po mne niečo?
Zrazu sa zastavím,
odchádzam, neviem prečo.
Mať tak
aspoň kúsok šťastia . . .
Povedz, je to sebecké?
Povedz, je to tak veľa?
Aspoň kúsok šťastia by som chcela.
Mať kúsok
šťastia
a k nemu pastely.
Ružový požičiam si z neba,
belasý mi tráva podá.
Aký pastel mi ešte treba?
Oranžový? Prihrá
mi ho voda.
Zelený ukradnem slnku,
fialový vezmem zo škridlíc striech
a hnedý pastel daruje mi sneh.
To by bolo šťastie, čo by
za to stálo!
Čo si o tom myslíš práve ty?
Šťastie – to je, keď máš menej ako málo,
a predsa si krásne bohatý.
Mať
kúsok šťastia
a k nemu pastely.
A kresliť, kresliť do zbláznenia
veci, ktoré si ľudia málo cenia:
zelenú ružu,
pozri, to
je ona,
belasý dážď
a ružového slona,
trojfarebný vietor
a biely vtáčí let.
Nakresliť svoj pastelový svet.