Mláďatá na nás žalujú
a kričia svoju bolesť.
„Nerúcajte nám
hniezdočká,
dokiaľ sme v nich
a holé!
Raz, keď nám krídla narastú
pre všetky diaľky zeme,
my z toho hniezda potichu
a
samé odídeme.“
A hniezdo ozaj osamie.
Zatíchne, čo v ňom znelo.
No nezareptá – prečo aj? –
veď dovŕšilo
dielo.
Trochu ho bolí obloha,
hľadá v nej vtáčie voje.
Nájde však odkaz od Boha,
že vie už o ňom svoje.
„Chválim
ťa, hniezdo, po mene
a so mnou všetko živé.
Vykonalo si zverené,
bolo si spravodlivé.“