Na pietnej spomienke,
kde slová sa snúbia so slzami,
v srdciach nás, čo zostávame,
znie
tichá pieseň.
Zo sveta,
kde smiech s plačom sa mieša,
odsťahoval si sa
do ríše večnej tichosti,
kde bolesť už
nepreberá
v srdciach nite.
Bola si ako dych jarného vetra,
ľahký a neuchopiteľný,
no naplnil si priestor,
ktorý teraz, bez
teba,
pôsobí prázdne
a nekonečne veľké.
Zostávajú len spomienky,
čo s nami zdieľaš ticho,
ako listy,
ktoré zostali po
búrke
na zemi ležať.
Tvoj odchod
ako rieka, čo sa stráca v dali,
vzdialil si sa tam,
kde oko nevidí,
kde ruka
nedosiahne.
No v každom z nás
nechávaš kúsok seba,
ako hviezdy nechávajú
v noci svetlo,
hoci ich samotné
už
nevidieť.
Odpočívaj v pokoji,
tam kde nie je bolesť,
len pokojná náruč neba,
čo rozprestiera svoje krídla.
A my,
čo
ťažko hľadáme cestu
bez tvojich krokov,
pamätáme a milujeme,
až kým aj nás čas nezavolá.
Spomienka na teba
nech žije
večne,
ako pieseň,
čo nevyznie.