(báseň napísaná po smrti brata Karola)
Pred bránou mesta
stojí chrám,
topole pred ním v rade.
Nastáva čas detinským hrám,
drevo ožíva v sade,
jarný šumí topolmi dech,
potok v
čerstvý pustil sa beh.
Pred chrámom jarom vyvábené
klbko sa detí pohráva,
hneď behá a hneď utíšené
na prah chrámu
posedáva.
Deň skonáva na západe,
ono v tichom sedí rade.
Pozri z nebeských tamto výšin,
pozri, to tvoje siroty!
A spusť sa
do jich bytu tíšin,
do žalostnej ich samoty.
Pozri na ne otca okom,
niet na svete ho širokom.
A tam si sedia všetky spolu,
tam
na chrámu toho prahu,
kdes' zvestovával Božiu vôľu
a lásky tej obeť drahú.
Tam pred chrámom spolu sedia
a po tebe, kde si,
hľadia.
Či večer ťa k ním neprilúdi
tam od dolu, kde spočívaš,
či nové jaro ťa nevzbudí,
či sa na ne nepodívaš,
či
im nedáš potešenie
na to večné rozlúčenie?
Ale nikde nič! Len topoľa
jarným dechom kníše sa chysť,
nikto na dietky
nezavolá,
len čo stromov pošepce list.
Sedia dietky o samote,
smutno v svete je sirote.