(báseň o rodnom kraji)
Majže sa dobre, kraj,
a ty tam temná
hora!
z pásma radostných dní
lúči sa posledný,
večernia sa tam háj
opiera jeho zora.
Krásne dni a hodiny,
ušlé v lone
otčiny,
mojej mladosti svet,
už opadaný kvet;
ešte sa raz sem sveďte,
ešte raz ma obleťte.
Na vrchu tamto Čiernom,
na
Rokoši nádhernom,
na Kňazovom Stole,
Ptáčniku, Homole,
ku mne sa ešte majte,
kolom mä obstávajte.
A vy, milé Breziny,
vy
prístrešia tíšiny,
zvejte sem sny živé,
rozkošné, vábivé,
čo sa tam duši snily,
mládenca unosily.
I vy tam z
vinohradu
zleťte do druhých radu,
vy z číreho poľa
staňte si dokola,
a vy tam nad potokom,
nech preletím vás okom.
Deň
sa končí, odberá,
zvon už zvoní z večera,
od toho kostola
ešte čosi volá;
i to sú chvíle dávne,
ich to hlas,
rozžehnanie.
Kamkoľvek pôjdem v svete,
na mysli mi budete,
odvšadiaľ zo sveta
túžby sem zaletia,
tu kvitly mi radosti,
tu
tlejú otca kosti.
Majže sa dobre, kraj,
aj ty tam temná hora!
z pásma radostných dní
lúčil sa posledný,
opretá tamto na
háj
už zhasla jeho zora.
(1851)