(báseň napísaná po smrti matky)
Na matkinej mohyle
Príďže ešte,
príď ešte raz
k nám, mati naša drahá,
k tebe sa tam každého z nás
pod chvíľou srdce ťahá.
A keby si, jaké
chvíle
trávime tu, videla,
iste by si deti milé
ponavštíviť sletela.
O samote, v otupnosti
berieme sa cez ten
svet.
Zahľadení k minulosti,
tu útechy pre nás niet.
Zahľadení na tie dni tam,
na ten náš tam rodný kraj,
kde usmieval s
teba sa nám,
s líca tvojho zemský raj.
Všetko to tam! Ešte k tomu
opustilo mnoho nás.
Či vieš, život náš sme komu
chceli
dávať každý čas?
A čo je s tým, čo je s nami?
Čože, drahá, stalo sa?
Nádeje tam za horami!
Uschly jak len tá rosa.
A
miesto nich, kde viazneme,
kebys', drahá, spatrila,
znechcelo by sa ti zeme,
nazpäť bys' sa vrátila.
Teba pokoj tam
ovieva,
anjelský tam slýchaš spev
a nám v duši sa prelieva
hlboký žiaľ, ľúty hnev.
Len keď sa tam prenesieme
k tebe,
drahá, v rodný kraj,
na chvíľu si spomenieme,
že i nám bol kvitol máj.
(Orol V, 1874, s. 97.)