Doma najlepšie – Jozef Pavlovič

Doma najlepšie – Jozef Pavlovič

Ja som šuhaj od Trenčína,
šuhaj ako kvet,
pozná ma aj Katarína,
aj ten šíry svet.

Prvá zažila ma Čína.
Lenže čudne sa tá Čína činila,
že som málo žltý, ma hneď vinila.
Plný hnevu ako fúrik
preskočil som čínsky múrik,
zanechal som Čínu,
šiel v končinu inú.

Navštívil som veľké Mali,
potom malý Laos.
Čo tam mali?
Chaos.

Može chaos byť môj sen? Nie.
A tak som sa vzdialil jemne
do kráľovstva Jemen,
život tam bol tvrdý ako remeň.
Keď som išiel cez Turecko,
vykradli mi pravé vrecko.

Na Pobreží Slonoviny
aj to ľavé vykradli mi.
Potom v štáte Kamerun
potiahli mi kameru
a v krajine Irak
zdúchol mi aj širák.

Potvorsky sa správala aj Andorra.
Pán Andorr ma nechcel pustiť do dvorra.
Nenadchlo ma veru ani Peru,
lebo sa tam na perónoch perú,
nejeden má natrhnutú peru.
Ani Chile nenadchlo ma,
bol som tam a už som doma.

Nuž videl som veľa toho,
rozmýšľal som o tom mnoho,
prečo sa mi v zime, v lete
nepáči nič na tom svete.
Viem, kde bude celá chyba:
Najlepšie je doma iba.

Z autorovej knihy Dom píše verše komínom