Bez súdu súdia nás.
Okúvajú svojimi zákonami,
a my? – mlčíme.
V chalupy, chlievy
zavreli nás, –
i jazyk – ach, i oči, svetlá božie.
Deviatu kožu nám zdierajú,
článok za článkom režú telo naše,
a my?
– mlčíme.
Slina posmechu na tvár letí nám,
na hlavu našu blato utŕhania,
žlčou poja vyprahlé duše naše,
pred zrakom nám
stavajú šibenice,
Hámana zberba huláka,
a my? – mlčíme.
My mlčíme – gazdujú oni,
my postíme – oni fašiangujú:
oj,
krásny tanec tvoj, Herodiádo,
krásne steleš si, Lady Macbeth!
Ach, Pane, pohliadni, Pane!
Páč, život náš večné
umieranie!
Či ešte nie dosť pysky vraha sa penia?
Čo chybí ešte do miery utrpenia?
Vyliata má byť ešte i krv
nevinná
vražobnou rukou Kaina?
Obeť chceš? – Nuž nechže sa vôľa tvoja stane –
lež potom vojdiž v súd, v súd spravodlivý,
Pane!