Prietaj – Samo Bohdan Hroboň

Prietaj – Samo Bohdan Hroboň

Na troch vrchoch zlatý kríž,
na doline skala,
na tej skale ruža-kvet,
nad tým krížom hviezda-svet,
krajna svetovala.

Svetovala krajna,
svetovala tajna,
takej viac nebude,
kým svet mrakom bude.

Svetovala krajna
od kraja do kraja,
od pramati Tatry,
do otca Dunaja.

Zoružila sa horami,
prepásala sa riekami,
z zlata poľa chlebovala,
z javor-husieľ spevovala,
rozturela sa v junákach,
zhviezdokrasnela v devojnach,
zrajkvetela dietočkami,
zosvätela starotcami,
v zele-hájach sa modlila,
po rajhradoch medy pila.

Zablyslo sa nebo,
zahrmelo slovo,
pokorstvuje krajna,
pokorstvuje tajna,
v svätohlahole plesá,
čuje raj-nebesá.

Svätila sa Nitra,
večná zora svitla,
na vrch-kríži hviezda
divne sa zjasala,
na dol-skale ruža
tajne prekvitala.

Narodil sa z vody
národ syn slobody,
zatriasol vrahami,
svätil sa vojnami.

Vládla ruka krajnou,
vládla, Bože, tajnou.
Na pramati Tatru
rozsvietila vatru
slavovať rodami.

Zablyslo sa nebo
od priemraka čierna,
skliatbilo sa slovo,
i rodina verná.

Prepadla sa krajna,
pokryla sa tajna
mrakami, mrakami.
Len tri hroby nad ňou smútia,
a tri hroby sa kormútia
vekami, vekami.

Nebudú tie hory nad matičkou smútiť,
nebude svet svetov mrakom sa kormútiť,
bo v mraku nad krížom hviezda sa zjasnieva
a zo tvrdej skaly ruža prekvitnieva.