Tatry naše, Tatry slávne,
neraz tak sa domýšľam:
stĺpy ste, hej,
neúnavné,
zasadené k hlbinám,
postavené do výšavy,
na nichž klenba odpočíva,
jasný nebies baldachýn –
Jak však –
otázka v to clivá –
v tom že raji, v sieni slávy
tak nešťastný je váš syn?
Tatry naše, Tatry zlaté,
zrána abo
podvečer
zasa tak mi predchádzate:
oltáre ste, ony ver,
krby, stoly – túžob sklady;
na nich zhára obeť práve
bohumilá,
veselá –
Vtom skvílenie preboľavé –
Čo to? – Zasa výčin zrady,
preliata krv Ábela…?
Tatry naše, Tatry chmúrne,
až
nevidieť z mračien vás,
moja myseľ tiež spošmúrnie,
rozhorčí sa v taký čas:
v smútok ste sa zaodeli,
hneváte sa – ako by
nie?
Šarpú, pustošia váš dom…
Diabli! – A váš prst mi kynie,
skrižujú sa blesku strely,
zaburáca pomsty hrom –
Tatry
naše, Tatry dumné,
keď hviezd na vás okrasa,
mesiačik vám dvorí šumne,
duši mojej pozdá sa:
pomníky ste vari – Bože!
Na
nich hviezdny nápis krátky:
Tu spočíva národ ten…
Tak? – Nie, márne Betlem – jatky –
nie, hľa, slnka zôrne lože
–
nikdy, pokým svitá deň!