Pozdravenie – Ján Kalinčiak

Pozdravenie – Ján Kalinčiak

Vy pýcha moja, hory vysoké,
hory vysoké nad mojou krajinou,
dávno už duše mej túžby hlboké
vás uzrieť chceli, uzrieť vašich synov:
Ruky minuli, túžby sa splnili,
vy ste sa jak mrak pred dušou zjavili.

Duša nad vami často lietavala,
často snívala o vašej veľkosti;
neraz vás ruka vo snení objala,
bo ste vy našej obrazom prešlosti:
Bo ponad vami i budúcnosť sveta
jak sen o žití nad dievčaťom lieta.

Šťastný, kto medzi vami vypestený,
vašou veľkosťou oči si pásava,
ten vašou mocou, silou obživený
hore až k nebu do letu sa dáva;
odtiaľ jak príval zas doluká zletí,
živým i mŕtvym k životu zasvieti.

Vy vrchy moje, žiaľom obtočené
jak matka ponad mŕtvymi dietkami,
vy smútievate, ľadami skľúčené,
nad tým nešťastím, čo letí nad vami:
Však slza z vašich vyronená očí
ľady roztrhá a snehy rozmočí.

Vy vrchy moje, keď som vás nechával,
smútil som ako za matičkou dieťa,
vám, že objímem, sľuby som skladával,
veľkosťou, žiaľom našeho pol sveta.
Veľkosť vaša je veľkosti mohylou,
taká i moja je – a vašich synov.

Len túžby naše a naše bolesti,
tie sú skutočné, tie žijú od vekov,
a tie keď nájdu si k životu cesty,
i hroby puknú od našich nárekov:
Tak v túžbach veľkých sa my objímajme,
veľkosti našej veľký život dajme.