Kto čo zaseje, to bude žať
Polia, lesy, lúky, sady – sú to pre nás vzácne poklady.
Tie
poklady sú ukryté hlboko v zemi, niekedy dávno ich tam sadili naše staré mamy.
Pšenica, jačmeň, zemiaky, ovos
tomu sa tešil každý
gazda, ak ho mal plný voz.
Skoro na jar, keď sa topil sneh a ľad, kone, kravy do vozov začali prahať:
„Kto si čo zaseje, to bude
žať.“ Takto si v dedine povedal nejeden z vás.
Skoro ráno za úsvitu, keď na lúke jagali sa kvapky rosy, vtedy všade na vôkol ozýval
sa cvengot kosy.
To otcovia a synovia trávu kosili, dievčence im vodu a jedlo nosili.
Prišli aj staré mamy seno pohrabať
a malé deti si
začali veselo pospevovať.
Unavení, ustatí vracali sa domov, by zajtra začali žatvu za humnom.
Kosili, mlátili, snopy
viazali,
potom pri dožinkoch sa zabávali.
A tak nadišla jeseň, zberu úrody nastal čas, polia, lúky a sady prestali rásť.
A keď
sneh už prikryl polia, lúky, zelene, vtedy celá rodina ďakuje Bohu za dary zeme.