Nad obraz sklonený šepkám si Ave Eva
Pod srdcom krylas‘ ho hriešnika ktorý spieva
A ktorý kajúcne
vyberá slová chvál
Ste ako piliere nádherných katedrál
Ste ako liany prší z vás kvet i semä
K hriechu i k modlitbe kľaká k vám
mužské plemä
Žiadosťou šialené rúti sa do bahna
A trepotavým snom vylieta na rahná
Váš meč je dvojsečný a nemôžete za
to
Že padol samovrah že vzniká báseň táto
Že niekto odchádza a píše trpký list
Že iný vracia sa že iný túži prísť
Že
krásny vynález ste v ume rozožali
Že slepý muzikant stúpa k vám schodmi škály
No milosť nenájde a bude strašne sám
Že dohorieva
knôt a stúpa temno z jám
Nie krása prísna je a neľútostná krutá
Vy o tom neviete a vaša blúzka vzdutá
Na deväť gombičiek sa
prosto zapína
Tak krása klenie sa vražedne nevinná
A cesta zostáva životu nebezpečná
Ono sa povie Ach prepáčte krásna
slečna
Lež víchor bičuje plamene predstavy
A požiar žiada si vždy novej potravy
A zasa prosté je objať ju kolo drieku
A
cítiť pod rukou cez látku blúzky mäkkú
To telo dočasné a pulzujúcu krv
Jedno ste v súcite tak ako najsamprv
Jedno ste dovedna. A
čo je jej je tvoje
Rovnako prežíva smútky a nepokoje
Rovnako stavia tvár v ústrety teplých slov
A prosto načúva s oddanou
vďačnosťou
Chlap i keď splesnivie ako kôl v starom plote
Má ešte vždycky má má podiel na živote
Zjazvený krásny je zjazvený
mocný je
Smrť naňho počká si kým pohár dopije
A stojí do konca starý peň okmásaný
Jak trofej skvejú sa po boji jeho rany
No
žena pane môj stráca sa ako sneh
Ak raz len zblúdila v riečisku márnych nieh
Však za to nemôže nie nemôže byť iná
Je to jej
zásluha ale nie nie jej vina
Je prúdom života čo ženie kolesá
Je víchrom zdiveným do plachiet oprie sa
Zaháša svetielka požiare
rozduchuje
Pekne ťa oplače kľačiaca v tíši tuje
Lež cez flór závoja blyští sa pohľad jej
Žena tá krehučká je smrti
nepriateľ
Ach aký krásny je človiečik v lone matky
Uzlíček náreku a nad ním úsmev sladký
Ach ja ťa rozviažem ako puk
ružový
Ty moje tajomstvo zverím ťa mužovi
Ktorý sa s úžasom na toto všetko díva
Nie žena nie je sneh je páľa náruživá
Hej
žena vlna je a kolá poháňa
Na mlyne poznania na mlyne poznania
Ja k slzám dojatý vyznávam Ave Eva
Pod srdcom krylas‘ ho
hriešnika ktorý spieva
A ktorý kajúcne vyberá slová chvál
Ej veľa dala si a veľa som ti vzal
A predsa myslíš si: Krásne to bolo
synku
A hľadíš cez závoj na čerstvú konvalinku
Čo vtedy pripäli na svadobný tvoj šat
Ej život krásny je no prudký máva
spád
Muž ten vás dostihne Ó korisť v jeho rukách
Hladká a teplučká na zarosených lúkach
Bujará v odpore pokorne
stíchnutá
Tetiva spustená tetiva napnutá
Muž ten vás dostihne no trofej nemá ceny
Je smútkom značená nad pokorením ženy
Je
tôňou zaviata lebo už zhasol jas
Básnik chce obraz dať čo večne kvitne v nás
Ach život prekrásny Jak spievajúce
splavy
Náručia loná žien keď padáš od únavy
Utíšia zúfalstvá po boji prehranom
Česť sláva víťazom láskavosť
vývratom
Tak plynú od vekov po tomto starom glóbe
Prameňom vytrysknú na spráchnivenom hrobe
Sú vodou života pre všetky
korienky
Pre divú džungľu snov pre stavbu myšlienky
Tak majstri z odstupu chytali krásu vašu
V extáze záchrany chopiac vás kolo
pásu
Tou silou odvahy zúfalstva súcitu
Keď náhle hleslo im že všetko zhorí tu
Ružové pupence pyšný prs koža skvelá
Obliny vo
svetle hodvábne tône tela
Zázračná forma tá čo zažal požiarom
Pre muža. Tvorca sám – v chaose beztvarom
Ó padaj rosa snov.
Zahynie človek v púšti
Oáza v hurhaji. Utišujúce prsty
Prejdite po čele a tôňou očných jám
Prekazte zámery vráskam a
osídlam
Bo kde sa dotknete zotriete ortieľ prísny
Uniká pred vami duch temnôt ktorý trýzni
Za vami za vami prichádza večný
jas
Života prostého sedembolestných krás