Zmyslela si moja kostra,
že si
prezrie kosti.
Vraj ju čosi kdesi pichá
a vždy ju to zlostí.
Mrnkla očkom pod lopatku,
či tam nie je vada,
ohmatala lebku,
sánku
– nič. Nuž ďalej hľadá.
Kľúčna kosť sa zdala trochu
vyvedená z miery.
Zaiste to nie je vážne,
keď jej
kostra verí.
Zrakom prešla lakte, kíby,
vyskúšala bedrá.
Potom poďho trochu vyššie
ponaprávať rebrá.
Na chrbtici
ohmatala
stavce zo tri razy.
Možno že sa od únavy
niektorý z nich kazí.
Nenašla nič, žiadnu chybu,
žiadne choré
miesto,
zrátala však, že ju tvorí
kostí viac než dvesto.
Ja jej vravím: „Chceš byť zdravá?
Tak si zapíš vetu:
Pohni
kostrou, milá kostra!
Potom budeš k svetu!“
Z knihy Basta fidli, Slovart 2017