Našu Janu trápi náhla porucha.
Písmená jej dneska nejdú
do hlavy, len do ucha.
Nikto
nevie,
nikto ani netuší,
čo si Jana
práve vešia do uší.
Najprv vešia ypsilony
(ťažké ako malé slony),
potom „dé“
a „er“ a „vé“,
veď má uši deravé.
Ešte „cé“ a „en“ a „em“
až po samú čiernu zem.
Ani „a“ ani
„zet“
v jej úbohej hlave niet.
Zhíkla trieda: „Ach, ech, och!
Veď má v ušiach celý sloh!“
Zvoní zvonec. V piatej
triede
každý žiak hneď vytuší,
akú zvláštnu náušnicu
Jane dajú do uší.
Veru, taký klenot, ľaľa,
vídame len
zriedka!
V uchu sa jej pohompáľa
rubínová pätka!