„Večne iba doma sedíš!“
na syna sa zlostí cap.
„Všetkého sa stále
bojíš,
sotva z teba bude chlap.“
„Aj ja raz budem veľkým capom,“
kozliatko sa hnevá.
„A na dvore, tam som už
bol,
naposledy včera.
„Ale si sa rýchlo vrátil,
to odvážne nie je.
Stonožku si vonku stretol,
doteraz sa
smeje.“
Pravda je, že zľakol som sa,
a kričal som aj „rata“!
no ja mám len štyri nohy
a jej ich sotva
zrátaš!“
„Vonku krásne slnko svieti
a ty tu len stojíš.
Stonožka ťa nepohrýzie,
Tak čoho sa bojíš?“
O chvíľu
však zas krik veľký:
„Niekto na mňa máva!“
„To je šatka!“ zlostí sa cap,
to vo vetre sa stáva.“
Kozliatko sa však
hneď bráni,
slzy v očiach má.
„Lenže tá má štyri rohy
a ja mám len dva.“