Lopta skáče, šantí, hopká.
– Neseď, Dunčo, ako kôpka nešťastia!
Načo
čakáš? Kým ťa mačky nezmastia?
Nechýba jej dobrá vôľa,
podpichuje, na psa volá,
smeje sa mu do očí:
– Kto z nás
vyššie vyskočí?
Dunčo vrčí, hlava hrdá,
vraj nech radšej nezabrďá,
nezapára, nedotiera,
lebo aj v ňom drieme
zviera,
zrazu SKOK a HOPSASA!
Ponad ploty vznáša sa.
Lopta piští: – Hurá!
Presne to som chcela.
Keď sa doňho
štúra,
letí ako strela.