Za obzor už zašlo slnko,
nahradil ho hviezdny svit,
v lese náhle všetko stíchlo,
v oknách chát už
nie je nik.
Iba v jednom okne v kríkoch,
v okne medzi stromami,
ktosi hlasno zo sna skríkol,
ktosi v dekách zmotaný.
Posadil
sa, rozhliadol sa,
zistil, že s ním nie je nik
a zas padol do tých hlbín,
z ktorých zaznel jeho krik.
Teraz kráčal popri
oknách,
počul smiech a spev,
bežal snehom, cieľ mal jasný,
už videl dom, kde niekto bdel.
Rozbehol sa stále hľadiac
na
ľudí za oknami,
na chlapčeka,
bral si darček od mamy.
Stál a hľadel cez okienko,
hľadel na tú šťastnú tvár,
počul svoj
smiech,
cítil vietor
a zas padal v hustých hmlách,
jediné, čo necítil však,
to bol v túto chvíľu strach.
Zahúkala sova v
lese
a zanikol hviezdny svit,
slnko vyšlo nad oblaky,
niet však koho zobudiť.