K mladosti – Ján Botto

K mladosti – Ján Botto

Čože tak vädneš, mladý svet?!
Jak mrazom prvší jarný kvet,
jak tá rosa na doline
hynie, hynie – až zahynie;
chýru, znaku po tebe niet:
oj, mladý svet, môj mladý svet!

Čos’ tak pletieš po tej zemi
s opustenou nadol hlavou –
ako pustyňou tieň nemý,
ako motýľ kryptou tmavou:
štyri steny – tých svetov svet,
prach a pleseň – tých kvetov kvet,
liezať, padať – tých letov let,
oj, mladý svet, môj mladý svet! –

Čos’ tak tichý, svet môj mladý?!
Jak ten potôčik pod ľady,
jak dom vymretý v pokore.
Čo značí ta tvoje dumy? –
Čis’ to jak pred búrkou more?! –

Piesne treba, víchru treba!
Nech sa zdvihnú luny v neba –
a svet starý padne v rumy!
Piesne treba, prúdu treba,
čo potopou svet zaleje,
ten svet padlý, bez nádeje;
čo splákne mrcín hromady,
žužaly, chrobač i hady:
že tvár zeme zoškvŕnená
nanovo sa zazelená.

Piesne treba, búry treba!
Čo zatrasie štyri strany,
čo razom strie, razom zmelie
modly, tróny spráchnivelie,
čo zdrúzga putá i knuty,
i všetky krivé rozumy,
i nadutej pýchy dumy,
ich vežou Bábel zarúti.

Piesne treba, blesku treba!
Čo krížom-krážom dva svety
strelou Perúna preletí,
čo prenikne v špik i kosti,
čo zažne srdcia mladosti
v požiar veľikých obetí:
iskra za iskrou nech letí
do výsostí, do výsostí! –
Že tmavé nebo nad nami
zjasá novými zorami
slávy, krásy, velebnosti! –

Novej piesni zaznieť treba,
piesni, mladosť, hodnej teba!
Čo zhrmí jak na počiatku
slovo „Staň sa!“ z Tvorca hrudi,
i vyvolá z živlov zmätku
nové svety, nových ľudí!