Zavčas rána uzimený
chlapček kravy pasie –
razom sa mu víla zjaví
v
lúčezárnej kráse!
Chlapček žasne, bičík pustí,
udivene, neme,
víla pred ním povznáša sa,
nedotknúc sa
zeme.
Zaľúbia sa mocnej víle
chlapca jasné oči,
ona k nemu milostive –
chlapec od nej bočí.
„Nebojže sa, milý
synku,
šťastia nesieme tebe,
želaj, čo chceš, všetko splní
dobrotivé nebe!“
Ak chceš zlato, zaželaj si,
keď sa vrátiš
domov,
dukáty sa sypať budú
z vašich suchých stromov.
Či chceš slávu? Neboj, synku,
povediem ťa smele,
až ti zjagá zlatá
obruč
víťaza na čele.
Či chceš múdrosť? Urovnám ti
nauky tvrdé pole,
budeš prvým múdrym mužom
v živote i v
škole.
Či chceš lásku? V tomto kraji
skvitne krásna ruža –
prvá kráska celej zeme,
tej ťa dám za muža.“
Chlapec
sľubmi posmelený
a dobrotou zjavu,
nádej v mladej duši cíti,
smelo zdvihne hlavu:
„Krásna víla, jasná víla,
mám ja
túžbu sladkú:
Navráťže mi, mocná víla,
moju mŕtvu matku!“
Jako hmla podjesenná
lúčom slnka taje,
tak sa tratí krásna
víla
v nevedomé kraje…
Tratí sa, až cele zmizne.
Šuhaj bôľno kvíli.
Na pasienku rosa padá –
to sú slzy víly.