Nedeľný večer – Ivan Krasko

Nedeľný večer (Vesper Dominicae) – Ivan Krasko

Tam niekde v diaľke
v čierňavých horách
dedinka biela
túli sa k zemi
pokojná, tichá.
V nej starodávne
vážňeho vzhľadu
si domy čušia.

Z tých v jednom iste
ustarostená
matička moja
samotná sedí
pri starom stole.
Kostnatou rukou
podopiera čelo
vráskami zryté –
starostí tiene
vždy sedia na ňom:
tak som ho vídal
od mala svojho –
Tranosciusius* má
pootvorený –
mosadzná sponka,
hladené hmatom
pradedov ešte,
matno sa lisnú
v prípozdnom svetle –

– Posledný na list
díva sa, díva, –
tam naznačené
je ťažkou rukou:
„Pán Boh požehnal
nám syna, ktorýž...“ –
až dobré oči slzami skropia
zažltlé listy...

Však stará kniha,
čo rozplakala,
matičku moju
utíši zase:
už spieva mäkkým,
tenuš̌kým hlasom:
„Den nedělní seskonáva,
chválmež...“ –

– A súmrak padá
vždy väčší, hustší
v izbietku malú –
A pokoj sadne
pomaly tíško
na sivú hlavu
matičky mojej –

*Tranosciusius – staré označenie pre teologické knihy