Behá dievča hore, dole,
bujné vetry prebeháva,
cez to šíre, pusté pole
s plačom húsky
vyvoláva.
Húsky moje! kdeže ste mi?
v ktorom svete, v ktorom kraji?
Či na nebi, či na zemi,
či tam sinom na Dunaji?
„Ach,
nie sme my, ach, nie sme my
na Dunaji, má mamička,
nie na nebi, lež na zemi —
roztratené strán chodníčka!“
Húsky moje, moja
sláva,
či čujete treskot hromov?
Zo všetkých strán búrka vstáva:
húsky moje, poďte domov!
„Netráp sa ty, naša mati,
v
dobrom sme my mieste skryté:
môžu pre nás hromy prati,
môže zúriť vlnobitie.“
Škoda bude pierka biele,
škoda bude víchrom
rvati,
škoda hlávky nedospelé
mútnym vlnám zamárati!
„Ej, nenájdu zlé víchory
pierka naše — rozosiate;
mútna voda
nezamorí
hlávky skryté — v čiernom blate!“
Jaj, vy moje neviňatá!
čo ste komu urobili,
že vás takto včas do
blata,
včas do blata zachránili?!
Či ste zašli v cudzie nivy —
cudzie žitko vypásali?
Oj, Bože môj milostivý,
čože vám
žiť nedopriali?
„Choď, mamenko, popri stráni,
tam kvet s vŕškom uvädnutým —
spýtaj sa len, ten kvet ranný
čo urobil
mrazom ľútym?
Sotva, chúďa, svet zočilo —
už mu hynie farba mladá,
sotvaže o žití snilo —
už mu hlávka dolu
padá!“
Húsky moje, túžby moje,
načo ste sa vy mne zliahli?
Nač vám rástlo krídel dvoje,
keď ste neba
nedočiahli?
Ešte som vás len chovala
na tej lúčke bielym chlebom,
už som o vás snívavala,
jak lietate popod nebom.
Ja sa
pýtam: ach, či viete,
húsky moje premilené,
kdeže mi je, v ktorom svete
to súdené potešenie?
Ešte ste len žibôtkali
okolo
mňa rozpasené,
už ste vy mne sľubovali
milému niesť pozdravenie.
A ja som sa tak tešila,
že mu pošlem pierko
malô;
pierečko som nedovila
a tu ono — opršalo!
Húsky moje, túžby moje,
načo ste sa vy mne zliahli?
Nač vám rástlo
krídel dvoje,
keď ste neba nedočiahli?
„Nermúť sa ty, naša mati,
Veď tvoj milý príde k tebe,
keď budeme my lietati,
keď
na zemi bude nebe.“