Vianočný strom ty náš, jak svieži si a
krásny,
večitou zeleňou si nádej naša sama,
oh, skvitni ovocím, čo nevädnú mrázmi,
rozšír sa nad zemou pevnými
haluzama.
Vianočný strom ty náš, ó viď, hľa, zem, čo stráda,
viď deti skrahnuté bez lásky slova, šatu,
potras že ihličím,
nech radosť z teba padá
a nežne prikryje i najbiednejšiu chatu.
Vianočný strom ty náš, čo čiahaš k nebesiam,
dnes všetci na
zemi zrak k tebe upierame,
nech dáva štedre dar mdlým rukám, srdciam, pleciam
to nevyčerpateľné, dobré tvoje ramä.
Vianočný strom
ty náš, čo láska posadila,
zakoreň do zeme a v srdciach zmôž sa navždy,
nech odtiaľ nevyrve žiadna zlobná sila,
och, vyčar úsmev
v tvár, nech zajagá sa v šťastí.
Keď stíchli polia – zmĺkly šíre
luhy,
a miesto tepla mráz zas sadá tuhý,
Ty ideš, Kriste, medzi ľud svoj biedny,
s potechou ideš – skromnučký a
stredmý.
Pohľadiť ideš utrápených čelo,
rozjasniť všade, kde je neveselo,
dať chudým chleba, bezradným zas rady,
vyrovnať
hnevy – uchlácholiť svady,
siroty zdvihnúť – podopierať vdovy,
nemocným liečiť presvätými slovy.
– Ó, večný kráľu,
zraky vierou svietia –
vstúp medzi nás – hľa vrúcne čakám ťa,
nie s hosannou, len s tichým, vďačným slovom,
chceme počuť
zvesť tú o živote novom!
Vianočný vinš si prizval koledu:
vraj
pôjdu, kam ich oči povedú –
hornatým krajom, šírou rovinou,
s tou tisícročia starou novinou,
že časy sviatkov ľuďom
nastali.
Dieťatko narodené v maštali
svet požehnáva znovu pokojom.
Nech privíta ho každý po svojom
a nech mu lásku sveta
popraje.
Ako ono symbolom dobra je,
nech dobrá vôľa k nám si prisadne
a skutky naše nech sú príkladné,
nech k vašim
blížnym cestu zaviatu
vyznačia v snehu stopy návratu...
Vianočný stromček nech nám zarodí,
nech stôl je štedrý ako na
hody
a v dušiach našich dobrá pohoda
nech v jasličkách to dieťa pohojdá...
Ó, svätá noc, Noc vzácnych blahozvestí,
Noc, ktorá vseje v srdcia dobrej vôle,
Noc, ktorá rozoženie neresti
a vôle,
noc, v ktorej dobrá zvesť nám v duši zašelestí.
Ó, svätá Noc, v nej zmäknú tvrdé pästi
a snehy nehou svijú
háje, strecha, pole,
pod oknom deti spievajú čos v jednom mole
a pri stole sa mnoho dobrých ľudí zmestí.
Ó, svätá Noc, v nej
splála žiara svetlá,
na Teba čakal celý veľký svet, hľa,
Ó, nalej v duše viacej tepla, svetla!
Každý už doma je
pri rybe pri jedli
ach, iba ona nie
šaty jej
vybledli
Nikto ju nehľadá
v obloku vianočnom
a snehu napadá
a ona zmrzne v ňom
Chudobná rozprávka
o handrách
o mede
o vranách o kavkách
blúdi si po svete
Svetielka dreveníc
dávno už vyhasli
len občas vidíš ísť
po snehu svoje
sny
dve hladné očičká
nehľadia na hviezdy
už sa tá slzička do oka nezmestí.
Dávno sa stratila clivá noc do
dolín
dávno sa stratila
ktože jej otvorí ?
Netrafí do ucha
tá malá rozprávka
vietor ju rozfúkal
po snehu po
lávkach.
Len občas
keď sú Vianoce
štedré a veselé
keď máš sneh na nose
počuješ tíško znieť jej
slová
nesmelé
jej slová stratené.
Vianoce ako prvákova písanka.
Machule
mlák a zalievanie dažďa.
Jak práčovňou sa para valí.
Keby sa teraz Kristus narodil,
pre hmlu by sme ho nezbadali.
I vyrastal by
z betlehemského blata
jak deti všetkých tesárov,
túlavé, hladné, veselé.
Herodes nemusel by vraždiť nemluvňatá
a nebolo by
trojkráľovej nedele.
Je tichá noc.
Ó, ďaleko je,
detstvo, k tvojmu brehu.
Tu iba strechy svetielkujú
so zdrapmi stopeného
snehu
jak zablatené zástavy.
Nič nového pod mesiacom
Cirkulár planét sa bez premeny krúti.
Psy vyštekujú spod plotov.
Do
týchto Vianoc škrípavých
ako nôž zabodnutý
sa chvejem svojou samotou.
Ohorok sviečky.
Oriešok na tanieri.
A pokoj
išiel bohvie kam.
je Štedrý večer.
Je večer po večeri.
Ospalý kocúr drieme na pokrovci.
Už rozišli sa nocou
Rúfusovci,
zaspievať sviatky statrenkám.
Len syn sa v sebe plahočí,
syn mrmle do obručí.
je tichá noc a do noci
vo dvore
psíček skučí.
Syn. Mĺkvy pre život
a príliš živý pre sen.
Na prázdnych pohároch si vyklopáva pieseň.
Nie je to spev,
len
vábenie myšlienok ukrytých.
Zo strechy vody klopká.
Izba je ako hrobka.
Len starodávne hodiny sa potkýnajú na stene.
Aby bol briežik,
Na briežiku sniežik,
Na sniežiku sane,
Daj nám to,
Pane.
Zima je pre deti,
Zima je biela
Ako tá dušička
Z detského čela.
Daj deťom sniežika,
Daj bielym bielu.
Daj
radosť radosti,
Daj nám ju celú
Už iba plachý odlesk
slova
Zaviate kdesi – čosi v tichu bájí.
Tak sníva ľudstvo o stratenom raji
Ako ja o vás.
Inak len holé dlane,
nemužne
Nastavované spomienkovej almužne.
Ó, noha, chýbajúca do stupají!
Nesmelé sneženie,
Sotva sa dotkne zeme, už sa
roztopí.
Vianoce ešte nie,
Ešte nevidno brehov z vôd potopy.
Nevľúdne je, chlapče,
Surovo vonku.
ďaleko a dávno
k vianočnému zvonku.
Ešteže je sniežik.
Ešteže sú deti.
Ešte im v očiach
Božia sviečka svieti.
Dobrého nám
večera, lepšieho rána.
Zem si Hviezdu obzerá, celá doráňaná.
Koledníci
chlapci
majú cencúľ v kapci.
Zimné vetry v kole dujú.
A oni len koledujú –
živé zrnká v strapci.
Také strapce
zobe
leda smrtka v hrobe.
Neboja sa snehu, zimy.
Diaľky ani meluzíny,
oklamú ich obe.
Jasné hlasy hráčov
budia ranných
spáčov.
„Brate Kubo, nasyp statku...!“
Vinšujú a strežú šatku,
ťažkú od koláčov.
Aj sneh pod nohami
vrždí:
„Pánboh s vami !“
Príde jar a sniežik stopí.
Ostanú len sväté stopy
detstva za horami.
Koníček ide po snehovej pláni.
Klusá a klusá.
Z Blízka a do Diaľky.
A do šepotu praskajúcich
saní
znie tenká hudba jeho hrkálky,
Ďaleko klusá.
Kde už len mŕtvi žijú.
Kde iba Boh ho menom osloví,
opráši jeho
zasneženú šiju,
navždy mu zloží z nôh
vozdajšie podkovy.
Ta idú veci –
zo snehu kamsi za sneh.
Nežiaľte za
nimi,
bývali predsa krásne.
A bývalo ich koníček môj,
dosť.
Poďakuj, človeče,
Poďakuj – veď si hosť.
Králi nie. Kdeže by!
A ešte k tomu traja.
No hviezdy na
nebi,
ovčiarske deti raja,
jasličky na seno –
to je tu rovno od nás.
Od tých čo údel svoj,
píjajú jakživ od dna,
nikdy
nie odhora.
A rezbár cítil presne,
že každá pokora
si spieva svoje piesne
potichu, potichu..
Nuž rezal s takou
vierou,
že Boh už v tele človečom
vedel to svoje o niečom:
ako sa má v ľuďoch narodiť –
tak len u autsajderov.
Koruny
z kartónu
na takmer detských hlavách,
mutujú koledu
ku svojmu obrazu.
A ty sa čuduješ,
aká je
odrazu
prostučká
Božia sláva.
Posledný lístok z jablone padol,
havrany sadajú
na polia.
Kto vie, kam všetci tí pútnici bezhlaví
bez lampy nakoniec zablúdia.
Iní zas čakajú, kým všetko stuhne
inovať
obalí stebielka
ťažko však bez svetla zázraky čakať,
nepraskne ľadová škrupinka.
Deti mi radia za hviezdou kráčať
tá bude
ohnivým lampášom
pomôže chlapčiatko biele a krehúčké
pohľadať na mieste najtmavšom.
Niekedy naozaj počúvnuť treba
čo
vravia títo maličkí
odložiť mrzutosť, smútok a pýchu
upratať dvory, izbičky.
Niekedy máličko postačí,
len nech je čistý
náš stôl.
Nech naše srdcia sú dokorán,
nech vieme, že si v nich bol.
Postoj
člověče, zabrzdi na chvíľu!
Nevnímaš? Je tu Advent,
príprava na udalosť milú.
Počúvaj Slovo čo anjel ti nesie a v tichu
zotrvaj,
pozdvihni myseľ i srdce svoje a hľadaj.
Hľa, na nebi hviezda svieti,
to posolstvo pre nás, naše – a ich deti.
S chórom
anjelov zaspievajme
„Sláva Bohu na výsostiach“
nech nám táto pieseň hrá a spieva
„hymnus Lásky“
v našich srdciach –
navždy.
Konečne teda štedrý deň
aj keď je vlastne
večer
Ťukajú vločky do okien
a čas sa všetkým vlečie
Deti si delia balíčky
a miznú pod papierom
škoda že nie som
maličký
dostal som iba pero
.......................................
Žiačik sa cez rok premoce
a nemôže sa dočkať
kedy
už prídu Vianoce
Tie sú pre detské očká
Vianoce ten čas darčekov
čo chce mať každé dietko
Dnes keď je to už
ďaleko
priznám sa chcel som VŠETKO
Všetko je veľmi veľká vec
zmestí sa doňho veľa
rytier čo nosí ostrý meč
delo čo
samo strieľa
raketa s dvoma Ufónmi
skladačka z malých plastov
chodiaci psík čo zdúchol mi
a stolná lampa – na
stôl
autíčko zvané angličák
cestovateľská helma
džíp čo vie jazdiť naopak
hra ktorá veľa hier má
Darčekov nikdy
nie je dosť
sú od výmyslu sveta
Koľko je vecí pre radosť
a chce ich každé dieťa
...................................
Pred dvoma tisíc rokmi
keď sa to celé stalo
bol náš svet predpotopný
nič také
nebývalo
Muž Jozef hľadal prístrešok
na jednom mieste zastal
Pre nás by to bol asi šok
bola to malá maštaľ
Volalo sa to
Betlehem
na samom konci sveta
uprostred holých prázdnych stien
na náš svet prišlo dieťa
Nože buď tíško pretíško
aj keď
na tvrdom ležíš
A nazvala ho Ježiško
a Jozef riekol Ježiš
Vtom priamo prostred oblohy
zaznelo vyzváňanie
Vyskočil Jozef
na nohy
pred nimi stojí anjel
Slávnostným hlasom povedal
Toto je Božie dieťa
Toto je všetkých kráľov Kráľ
a Vládca
tohto sveta
Aký kráľ iba králiček
a mnohým sa to nezdá
no pozri mu do zreničiek
svieti v nich jasná hviezda
Vypukli znovu Vianoce
tak ako roky predtým
uchmatnúť každý niečo chce
niečo čo práve
letí
Krikľavé pestré reklamy
z výkladov kričia všade
a štucháme sa lakťami
pri predbiehaní v rade
Týždne sme
zlostní na seba
a potom dobrí dva dni
nikomu nič viac netreba
a nikto nie je hladný
(„Tí, ktorým sa nič neušlo
si za to
môžu sami!“)
Pred sebou máme hrubé sklo
dosýta napráskaní
Stále tú istú koledu
hráme si vo volkmenoch
A lepkaví sme
od medu
hľadíme nasrdeno
Píšem vám deti ako som
ušiel od takýchto Vianoc
A šiel som len tak za nosom
už stmievalo sa na
noc