Prší. Opäť jedno z tých pochmúrnych popoludní. Po chodníku kráča Dana, mladá žena, ktorej z tváre môžeme čítať bolesť, únavu. Ľudia sa ponáhľajú z práce domov. Ona nie. Vôbec ju to domov neťahá. Najradšej by celý deň chodila po meste. Aj v tomto počasí.
Pred vchodom do paneláku otrasie vodu z dáždnika a pomaly prechádza k výťahu. V kabínke výťahu si oprie hlavu o tlačidlá a automaticky stláča gombík piateho poschodia. Prv než strčí kľúč do dierky, na chvíľu zaváha. Spomienky. Znova tie mučivé spomienky.
Kedysi bolo všetko úplne inak. Ponáhľala sa domov, cestou z práce musela stihnúť aj nakúpiť. Mama jej vartovala malého Igorka. Pri dverách si povedali, čo je nové a mama už utekala, aby stihla autobus domov. Igorko bol odmalička chorľavý. Ani do škôlky ho nezapísala. Mama k nim denne dochádzala. Obaja s Igorom jej za to boli vďační. Keď Igorko vážne ochorel, ostávala aj na noc. Koľko nocí spoločne prebdeli pri jeho postieľke!
Odomyká byt. Ticho. Ticho, ktoré ju celých päť rokov pomaly zabíja. Päť rokov v tomto byte nepočuť detský džavot, smiech! Čo je smiech? Zabudla. Jej krásne plné pery nevedia vyčariť úsmev. V záchveve plaču dookola šeptajú: Synček, vráť sa! Nedokážem bez teba žiť. Igor ostáva v práci čoraz dlhšie. Manželstvo je v troskách. Bolesť ich rozdelila. Odcudzili sa.
Dana sa celkom uzavrela do seba. Tvári sa, akoby len ona stratila syna. A čo on? Tiež trpí! Ľúbil ho ako len otec dokáže ľúbiť syna. Aký bol hrdý, keď mu sestrička v pôrodnici oznámila, že má syna! Ako sa mu zrútil celý svet, keď mu o pár rokov neskôr lekár so súcitom povedal: Žiaľ, váš synček podľahol zákernej chorobe. Ako sa s tým vyrovnať? Kde nájsť silu žiť ďalej? Dana odmieta návštevy priateľov, chodiť do spoločnosti, rozprávať sa, mať ďalšie dieťa… Už nevládze počúvať jej plač.
Melódia mobilného telefónu vytrhne Danu z myšlienok. Zrazu si uvedomí, že oblečená sedí na chodbe a v rukách zviera dáždnik. Mokrými rukami vyloví z kabelky neutíchajúci telefón. Eva! Celkom na to zabudla. Priateľka Eva pracuje v detskom domove. Igor sa s ňou dohodol, že pod zámienkou vyzdobiť deťom spoločenskú miestnosť rozprávkovým motívom, vytiahne Danu medzi deti. Dana vie krásne kresliť.
„Ahoj Dani, prídeš?“ ozvalo sa z telefónu.
„Vieš, Evi, ja…“
„Nevrav, že niečo máš! Deti sa už nevedia dočkať. Igor vravel, že náčrty sú hotové. Nesklam ma!“
Dana na chvíľu zaváha. „Dobre. Daj mi polhodinku.“ Do dosiek starostlivo zviaže svoje skice. Dlho si lámala hlavu nad tým, čo deťom nakreslí. Popolušku? Snehulienku s trpaslíkmi? Igor mal lepší nápad. Maťka a Kubka s Dunčom a ovečkami. Eve však nič neprezradila. Prekvapenie.
„Až to bude hotové, zavolám ťa,“ vystrčí Evu na chodbu.
„Nechceš kávu?“ kričí Eva spoza dverí.
„Až to bude hotové!“ zašomre Dana a pustí sa do práce. Pri maľovaní zabúda na čas. Stmieva sa. Zrazu sa miestnosťou ozve zvonivý smiech: „Jéééj, veď to je Maťko s Kubkom!“ Štetec jej padá z ruky a zvedavo sa otáča. Vôbec si nevšimla, že ju pri práci sledujú dve šibalské očká. V kúte miestnosti už dobrú hodinku sedí malé chlapča. Hneď po večeri sa vytratilo z jedálne, potichu vkĺzlo dnu a so zatajeným dychom sledovalo pohyby štetca. Teraz drží hlavu v dlaniach, nakláňa napravo, naľavo, krčí nosom. Ústa má doširoka otvorené. Pribieha k stene, od ktorej nemôže odtrhnúť pohľad: „Jasné! A toto je ich Dunčo!“ Rozhadzuje rukami. Až teraz sa pozrelo na Danu. „Že som to uhádol?“ Dana však nemôže vyriecť ani slovko. Nespúšťa z chlapca oči a jej ruka sa márne snaží nahmatať na dlážke spadnutý štetec. Chlapča je netrpezlivé. Nemôže sa dočkať odpovede. „Že som to uhádol!“
„Áno, uhádol si. Naozaj sú to Kubko s Maťkom a Dunčom. Poznáš ich rozprávky?“
„A kto by ich nepoznal?“
„Pravdaže. Kto by ich nepoznal...“ Dana usmievavému chlapčaťu jemne pohladí líčko. Ruku má umazanú od farieb. „Joj, aj teba som pomaľovala!“
„To nič,“ veselo na ňu žmurkne chlapča, „aspoň sa pochválim tete Evke, že som ti pomáhal.“
„Ako sa voláš?“ pýta sa Dana.
„Ivko.“
Dane padá z ruky aj paleta. „I…,“ potiahne chlapca za rukáv a tuho si ho k sebe pritíska.
Prší. Opäť jeden z tých pochmúrnych večerov. Po chodníku kráča mladá žena a … usmieva sa.