Farby – Jana Humeníková

Strhla sa raz veľká hádka.
Hádali sa farby skrátka,
ktorá najviac slúži svetu,
či pristane každá kvetu.

Bolaže to hádka veľká,
hádali sa od pondelka.
Čierna a či zelená
každá chce byť chválená.

„Ja som prvá,“ riekla biela,
„rozmýšľam už od večera,
že ja najviac vládnem svetu,
spýtajte sa včielky, kvetu.

Akouže sú farbou stráne
všetky v zime maľované?
Snežienku ten biela kvet
pozná predsa celý svet.“

„Počkaj, počkaj, belota!
Napĺňa ťa prázdnota!
Ja som krásna farba trávy,
každý si ma veru chváli.

Zelený je každý strom,
pristanem aj vojakom!
Obľúbená som i preto,
lebo ľúbi ma i leto.“

„Zabudli ste sestry pyšné,
že práve ja zdobím višne.
Predo mnou aj autá stoja
i vodiči sa ma boja.

Len ja – farba červená,
svetu som prisúdená!“
Tu si žltá slovo vzala,
aby všetkým ukázala,

že to slnce na nebi
žltú farbu velebí.
I obiliu dozaista
svedčí žltá farba čistá.

Je tu ešte farba modrá,
ktorá pre nebo je dobrá.
„Áno, áno, ja som pánom,
vládnem moru, oceánom!“

Deti a čo farba zeme?
Skoro na ňu zabudneme.
Tá len v kúte tíško stála,
prehovoriť – to sa bála.

Pri nej stála farba čierna,
hnedej farbe sestra verná.
Šeptali si len potichu:
„Prečo je tu toľko kriku?“

Ozvala sa teda čierna:
„Načo je tá hádka perná?
Či by sa vám páčil svet,
v ktorom iných farieb niet?

Svetu vládne pestrá krása,
každá farba nutnou zdá sa.
Modrá, žltá, červená,
hnedá, ba i zelená.“

Podali si farby ruku,
ukončili hádku hlúpu.
Pochválili čiernu farbu,
že im povedala pravdu.

Z knihy Belasý zvonček

Zones.sk – Najväčší študentský portál