Pohreb mladej ženy – Ladislav Novomeský

Smrť, sestra milosrdná, studenými prsty
roztrhla chabú šnúru na ruženci dní;
pohreb jak vánok šumí v rozknísanom tŕstí
a kráča dôstojný.

Po hrude hrudu hádže na rakvu tej žene
po ceste do temnoty jeho čierny krok.
Skončil sa jeden život. Jedno utrpenie.
Ostal len zármutok.

Smrť bola súcitná a milosrdným dychom
zhasla v jej utrpení svetlo blikavé,
jak ona zvykla sfúknuť po večere tichom
lampičku pri hlave.

A než sa navždy stratí v temných moriach hliny,
než sa v nich pohrúži, než pohrúži sa v nich,
rozsvietili sa všetky georgíny
na vencoch pohrebných.

Smrť láskavá ju strhla do zániku
a bolesť prečarila na rozklad a zmar,
a predsa vidno cez hmly sĺz i vzlyku
jej podobu i tvár.

V storakých rozpomienkach zjavovať sa bude
v myšlienkach na včera, čo zajtra prichodia.
Smrť je len nenávratno. Iba zabudnutie
je koniec života.

Zázračná bola smrť. Už ona nie je ona.
Je koniec ľudských múk. Je koniec objatí.
A pohreb jak jej zabudnutá tôňa
nesie ju v dojatí.

Už zašiel za bránku, už prídu Božie múky,
i chvíľa, v ktorej žiaľ svoj dožiali.
A všetky kríže roztvorili ruky,
aby ju objali.

Zones.sk – Najväčší študentský portál