Raz kdesi v jednom zámku žil starý tučný kráľ.
Celý deň iba jedol, ba s
prepáčením žral.
Najradšej zo všetkého mal čerstvé hranolčeky.
Nalial si na ne kečup a hltal opretky.
Myslel len na pochúťky
a na nič ostatné.
Lenže čo s takým kráľom, čo vôbec nevládne?
Tak všetci pokladali za samozrejmú vec,
že od poddaných dostal
prezývku Pažravec.
Pri každom chode sa zabaral od jedla.
Keď k nemu kráľovná návštevu priviedla,
hostia vždy skríkli: „To je
krása!
Náš kráľ je špinavší než obyčajné prasa!“
Korunu na hlave mal samú pavučinu,
na plášti záplaty a roky starú
špinu.
Nastahovali sa mu do ponožiek mole,
v papučiach muchy zas behali hore-dole.
A potom pre kráľa nadišla veľká
skúška.
Odišla kráľovná, jej teta, tety služka,
krava, drak, kone s nákladom, aj posteľ zmizla,
sluhovia sú tiež preč, len vietor
v sálach hvízda.
Vybehol pred zámok. Kam sa mu mohli schovať?
Veď posteľ o chvíľu bude zas potrebovať!
Vtom víchor zabuchol
zámocké ťažké dvere.
Kráľ zostal vonku bez kľúča! A bez večere!
Čo teraz urobí? Dočerta! To je smola!
„Veď ja vám
ukážem!“ kráľ nahnevane volá.
Odrazu okno objavil uprostred steny.
Vliezol doň, beda však, zostal v ňom uväznený!
Nemohol
dovnútra, nemohol ani von.
Vtom ale pred zámkom začal sa veľký zhon.
„Keby som mohol,“ vzdychol kráľ, „vystreliť z dela!
Veď
sa sem na mňa rútia vojaci nepriateľa!“
Sotva ho zazreli, hneď do smiechu sa dali.
„Chachacha, tak sme sa už roky
nezasmiali.
Zdá sa, že máte dnes deň nešťastný a smolný.
Prídeme za vami, až budete zas voľný.“
„Nikdy nebudem voľný!
Veď som tu uväznený!“
„To nie je také strašné. Človek sa predsa mení.
Diétu musíš držať,“ ozve sa zo záhrady.
To malá
veverička kráľovi dáva rady.
Zvieratká nosili mu ovocie, zeleninu.
Kráľ trpel, ale vedel, že nemá možnosť inú.
Tak
prebytočné kilá úspešne z tela zhodil
a po mesačnom pôste sa z okna vyslobodil.
Teraz je krásny, štíhly. Nechal si narásť
briadku,
kúpil si nové šaty, zámok dal do poriadku.
Stará sa o krajinu, hranolčekov sa vzdal.
A poddaní ho zdravia: „Nech žije
náš pán kráľ!“