Dejiny trávy – Miroslav Válek

Dejiny trávy – Miroslav Válek

To by ste radi videli,
ten fosfor!
Tú lúku, svietiacu ako hodinky,
keď ukazuje jar!
Ešte má mäkké lýtka,
svaly ju budú bolieť
a už sa na svahu mihne jej zelený kabriolet,
ó, akcelerácia tráv!

A chlorofyl!
A jarné klíčenie!
A dvestotisíc iných hlúpostí!
Hlava vás z toho nezabolí
a tráva už vchádza do ďalšieho kola.
Zaspievaj niečo veselé,
zaspievaj, ale rýchle!

Splašení ako jelene,
starneme tráve na očiach.

A už to nie je pretekársky voz,
hrmenie jarných motorov,
šialenstvo tribún!
Je tu len smutné auto s pivom,
z ktorého vyhadzujú
zelenú fľašu s penou v hrdle,
žriebätá,
koníky lúčne,
napodobňujúce cval.

Raz a dva,
vysoko kolená,
spievať!

A tak sa človek dožil tisíc rokov.
Musel len bežať,
predbiehať s penou v hrdle,
nik sa ho nespýtal:
„Prečo?“ A „Kam?“
A kto sa spýtal trávy, kam rastie a prečo?
Kto sa spýtal na jej vnútorný život?
Kto aspoň steblo trávy preložil
do ľudskej reči?
Nič, iba oheň a dážď.

A tráva pracuje:
nad chodbami krtov,
nad hrobom,
nad hrobom,
počúva nárek mora,
šelest nad aortou,
premieňa
požiar slnka,
blúznenie vody,
premieňa
mŕtve veci na živé,
trápi sa sama v sebe,
hľadá im správny tvar.

Napísané sú:
dejiny vojen,
dejiny filatelie a futbalu.
Dejiny trávy nikto nenapísal.
Z hľadiska trávy je to bezvýznamné.
Jej dejiny sú dlhé a plynulé.
Premávajú v nej expresy
a nájazdníci hryzú hrivy koní.
Zapadá do nej zlatovlasá hlava
a mnohý kohútik v nej stratil hrebienok,
ó, pozná bludné hviezdy!
Tráva vie, po čom býva krv.
V pamäti drží všetky letné lásky,
cudzoložstvá
a beštiálne vraždy.

Ale tráva je trpezlivá
a citlivá.
Tráva všetko zakryje.
Mlčí.
Nepozerajte na ňu zvysoka.
Tráva vie, od čoho mŕtvych bolí zub,
tráva vie všetko o živote a smrti.
Tráva má presný zoznam nádejí a sĺz.
Vypočítala vašu definitívnu podobu,
podčiarkla si vás zelenou
a čaká.

Raz všetko pochopím
a odhalím ti skryté súvislosti vecí.
Poď,
vyjdeme do tmy
počúvať pôrodné bolesti trávy,
krutý kŕč koreňov,
praskanie buniek,
vrenie štiav.
Už všetkému rozumiem,
akoby sám som bol trávou.
Polož si ruku na chrbát noci,
počúvaj dobre, čo vravím:

Nič, iba oheň a dážď!