Lavička v parku – Valentín Šefčík

Čo ľudí na nej sedelo...
Čo na ňu spadlo lístia...
Občas ju kopnú zbabelo,
občas ju dažde čistia.

Nikto to nikdy nezistí,
prečo tak rada slúži.
Chodia k nej mnohí penzisti,
mamičky, deti, muži.

Dreveným tichom privíta
každého, kto tam sadá.
Príbehov pozná dosýta.
Tie o láske má rada.

Mnohé už pozná, mnohé nie.
No veľmi presne tuší,
že srdiečkové búšenie
sú motýliky v duši.

Vie, odkiaľ čaro povieva,
kto hľadá cestu k raju.
Príbehy vžité do dreva
v nej navždy ostávajú.

Vedú k nej ľudské chodníčky.
I tajné, keď sa stmieva.
Z dreva je telo lavičky,
však dušu nemá z dreva.

Zones.sk – Najväčší študentský portál