Tma spáva cez deň v komore.
Ale keď slnce v obzore
sa k samej zemi nakloní
a jeho žltý balónik
sa
deťom stratí,
buďte s nami:
tá tma sa pohne za dverami
a vykráda sa z komory.
Ktosi jej dvere otvorí.
Možnože otec, možno
mama.
A možno vyjde celkom sama.
Veď spočiatku je taká tenká,
že by sa skryla do vlákenka.
Ľahučko sa aj päť razy
popod tie
dvere preplazí.
Až potom
ako cesto kysne.
A má sa k deťom veľmi prísne.
A ja som taká nerada,
keď dníčku ako na
protiveň
tie jeho jasné veci živé
do čiernej vaty odkladá
jak mama moje náušničky.
Radšej sa potom pomaličky
poumývam a
chystám spať.
Čo budem robiť?
Tmy sa báť?
Najlepší liek je na tmu spánok.
Spíš,
zobudíš sa iba ráno.
Kohútik
chodí po dvore
a spieva:
"Vstávaj, moja víla!
Tma sa už zasa odplazila
a zavretá je v komore!"