Básničky o snežienke

Neodtrhni ma, ešte rastiem,
okolo mňa ľudia chodia.
Viac radosti svetu prinesiem,
keď ma každý uvidí zhodia.

Ruku svoju už vystiera,
že ma vezme, dievčatko.
Ja sa na ňu pozriem zdola,
zašepkám jej: „Počkaj, čo!“

Zo snehu už vykukujem,
prvá malá snežienka.
Pretiahla som sa, zamrkala,
okolo mňa beží lenka.

Snežienka si šepká tíško,
„Zima ešte trvá, viem…“
Slnko ale hreje bližšie,
„Čoskoro sa prebudím!“

Sneh sa topí, kvapky žiaria,
vietor ticho ševelí.
Snežienka sa usmieva už,
jar k nám príde za chvíľu.

Prvá biela hlávka v snehu,
stráca strach a cíti nehu.
Zubaté ju slnko hladí,
vietor vietor s ňou sa vadí.

„Ešte chvíľu, ešte rásť,“
ticho šepká, prosí mráz.
No už cítim – prichodí,
jar ma teplom pohladí.

Zem sa chveje, slnko svieti,
tíško klíčia jarné kvety.
Snežienka sa zdvíha v snehu,
rozvíja sa s nehou, nehou.

Jej lístočky biele jasné,
v rannom slnku krásne krásne.
Zima môže ísť už spať,
snežienka nám jar chce dať.

Sneh ju láka späť do zeme,
no už vie, že jar sa ženie.
Prvý kvet čo vykukne,
nežne, skromne ukloní sa.

Jemné lístky, chladné ráno,
snežienka je jarnej pánom.
Zubaté slnko jej sľub dáva,
že už jar sa rozvíja!

Zo snehu sa tíško dvíha,
chlad ju ešte trochu stíha.
Biela tvár sa k slnku skláňa,
jar je blízko, nie je zdáňa.

Vánok hladí jej lístočky,
rozvíja ju po trošičky.
Nežne kývne na svet vôkol,
prvý kvietok, jarný poklon.

Pod snehovou perinkou,
spím si sladko, pokojnou.
Slnko volá: „Vstávaj, kvietok,
čas je privítať náš svetok!“

Pretiahnem sa, lístky zdvihnem,
vietor mi ich nežne švihne.
Už sa teším, jar sa blíži,
v lúčoch slnka krásne žiariš.

Biela hlávka, skromná, krásna,
v snehu stojí, ticho žasná.
Mrzne, vietor silno veje,
snežienka sa však už smeje.

Vie, že jar je blízko, tu,
zahreje ju v teplom dni.
Rozkvitne a všetkým dá,
radosť, čo nám jar vždy dá.

V snehu drobná, biela hlávka,
predzvesť jari, kvietok láska.
Chlad ju trasie, vietor veje,
no ona sa stále smeje.

Prvý kvet, čo jar nám hlási,
rozjasní nám všetky krásy.
Nech len kvitne, nech sa skláňa,
snežienka je jarnej brány!

Snežienka si v snehu spí,
kým ju slnko nepohladí.
Zrazu cíti teplo, jas,
už vie, že prišiel jej čas.

Zdvihne hlávku k oblakom,
zazvoní svojím zvončekom.
Víta jar a v kráse svojej,
prináša nám úsmev nový.

Zones.sk – Najväčší študentský portál