Štvornožci – Miroslav Válek

Štvornožci – Miroslav Válek

Boli sme dvaja. Hľadali sme dvoch.
Vo štvrtok večer náhle zomrel boh.
V jeho štvorrozmernom oku sa zachveli
štyria fialoví anjeli.
Niečo sa chystá.
Nejaké hrozné veci visia vo vzduchu.

Ospravedlňte poruchu.

Niekto niekoho volá.
V nejakom meste začal zvoniť zvon.
Nejaký hluchý človek
zdvihol hluchý telefón.

Omyl!
To sa nestalo.
Ticho ako po smrti.
Ako keby v nočnom vzduchu
chodil niekto vyzutý.

Akási neviditeľná, nahá noha
rozknísala dom.
Niekto stojí dolu hlavou nad nami,
nejaký inteligentný a krátkozraký hmyz.
Pod dohľadom televízneho boha
lúštim miliónty kvíz.

A v božom oku sa zmráka.
V jeho sklenenom oku vševesmírna únava.
Storočie,
 tvoja absolútna hlava
zlyháva!

Tvoj prázdny rukáv nad zástupmi,
tvoja zástava,
ó, tvoja neviditeľná a tajná ruka,
tá desí, tá zviera ako lis.

Dupocú vo mne neuveriteľné kone tvojich psychoanalýz.

Rozmnožujem sa. Beda!
Erdžím ti lásku, ale nerozumieš.

Som črieda.
A som aj osamelý hlas v nočnom tichu,
nariekajúci pri zabitom.
Som bolesť trávy pod kopytom.

Už sa úži
večnosť v oku boha.
Nejaký zástup vo mne kráča,
nejaký zástup prekračuje rieku.
Cudzí muži.
Nejakí nepravdepodobní a cudzí muži na úteku.
To som ja

– a čosi vo mne,
čosi s operenou dušou udavača,
pretvaruje sa,
narieka
zďaleka, ako z hviezd,
a otvára svoj kockovaný notes.

Aleaia, aleaia,
aleaia, beda, beda,
aleaiactaest!

Ale svet
ďalej vrhá semená,
svet
miluje sa za vŕzgania protéz.
Kráčaj si, krásna nevesta,
v horiacom vzduchu, v azbestových šatách.

Fantómy vystúpili nad mestá
a sypú sírny kvet!

Zdvihnúť plece,
prinútiť nohu, čo sa zdráha,
utekať k oknu
a svoje štyri tváre na sklo pritisnúť, nech horia
ako štyri sviece v dome samovraha.

Ó, bože: nebo!
Trasie sa cirkusový šiator
nad hlavou veselého pajáca!
(Twist, twist...)
Noc, zubatá jak aligátor,
krásne krváca.

Štyri razy som sa zažal,
brechli na mňa štyri klavíry.
Pľujem ťa, večnosť!
Dusíš ma jak krv!
Harmónia sfér, mám ťa plné ústa!
Zakláňam hlavu:
Štyri milióny slnečných sústav
a štyri hviezdy
padajúce o štvrť na štyri.

Čosi tu chýba. Čohosi je mi ľúto.
Všetko je v poriadku. Všetko spočítané:
pondelok, utorok, streda...
Vo štvrtok večer sa bojím:
za oknom indigo noci
a za ním štyri oblohy.
A štyri luny!
A štyri západy slnka!
Počujem, ako štvorhlasne kvíliš.
Svet je štvornohý!
Vy,
baleríny,
povrazolezci,
pokrývači striech

– pripažiť!
Nastal čas položiť sa na vlastné nohy.
Ruky dolu!
Vzdajte sa!

(Noc podkovaná lunou.
Spln. Kopyto diabla hrabe
vo vysokom žľabe.
Pád zostrelenej hviezdy.
Pád hviezdy.
Pád.
Otče náš,
ktorý si
na nebesiach,
napime sa!
Twist. Aleluja. Twist.
Padlí anjeli a vyskočené mníšky.
Sladký spev z výšky:

„Handry, kosti odovzdaaať!“)

Mesto plné sôch
a terpentínu.
Umývajú z neho čiusi vinu.

Toľko krvi zo slnečných škvŕn
a toľko slnka z bozkov!
Až to ide stromom do korún.

Vo vzduchu, kde sochy hrajú hazardne
o zvieratko tvojich bokov,
svieti moje elektrické oko.
Vhoď správnu mincu, usmej sa a stlač,
vypadne zo mňa oranžový plač.

Ach, nie. Doslzil strom svoj jantárový bes,
je skleslý
a žltým včelám žlté slzy kreslí.
Ach, nie. Už si iná.
Letí čas a z leta upíja.
Na chodníkoch
už škrípe jeseň zlatom.
Ó, Júlia,
večná vášeň v hlavách automatov!

Univerzálni milenci na rohu
navrhujú ti každé ráno
štyridsiatu štvrtú polohu
čistej lásky s príležitostným tulipánom.

Pod dotykom kovu blikala ti koža.
Nerozumiem a nechápem.
Tvoji muži v absolútnych krčmách,
ktoré nie sú ani na mape,
pili pivo, boli ospalí...

Do smrti si budem pamätať ten požiar,
ktorého jazyky ťa oblizovali!

Čo robí s tebou ten stroj!
Ó, ohne,
ó, planúce stĺpy Sodomy!
Si už len číra rozkoš,
v jeho exaktnom vedomí.

Som doma sám, čakám ťa a prší.
Vodorovne. Ako zo spánku.
Tak číhavo. Tak úzkostne.
Akoby niekde ustavične rástli
slonie uši strachu.
Akoby celý svet v tej chvíli
kľačal na hrášku.
Prší a prší.

Vodorovne

– akoby práve mŕtvym na vlasy.
Kde si tak dlho?
A aká si?

Boli sme dvaja. Hľadali sme dvoch.
Vo štvrtok večer náhle zomrel boh.
V jeho štvorrozmernom oku sa zachveli
štyria fialoví anjeli.
Niečo sa chystá.
Nejaké hrozné veci visia vo vzduchu.

Ospravedlňte ropuchu.

Akosi ticho.
Akosi príliš ticho. Ako po stvorení
ničoho.
Akoby sa niekto dusil.

*

Ako keby celý život dýchal niekto plyn.
(Aj obloha toho leta bola príliš belasá...)
Kam dnes večer. Kam dnes večer?
Pozerám sa do novín:
Koniec sveta, nehrá sa!

Niekto zvoní za dverami bytu.
Nie, nie, nie!
Padám tvárou do dlaní.
Ticho priezračné jak z igelitu.
Kto to zvoní za dverami bytu?
Mlčím, ako keby som bol odcestovaný.

Ó, škrtenie!
Ó, štvrtenie!
A pod horami popola,
ach, pod horami popola,
pod kopýtkami kozliatok,
pod sladkým zápachom jahňacej kože,
pod ohňom, pod ohňom,
pod spálenou srsťou

– odtlačky mojich prstov!

A štvornožci
a štvorčatá,
štvorice milencov kričia: „Zabiť!“
Koho?
Štvornásobne počatá
láska už hrabe
kuracou nohou.
A plechový kohútik
na štyri svetové strany sa krúti.

Ó, neviditeľné krídla
beznohej smrti!