Farbičky sa pohádali,
ktorá z nich je „
väčšia pani“.
Modrá takto vykrikuje:
„Bezo mňa nik nemaľuje!
Iba ja nakreslím dáždik,
more, mraky, modrý
dáždnik.“
Červená sa v tvári pýri:
„Som potrebná v každej chvíli.
Červené sú tulipány,
ruže, srdce, rúž pre
dámy.“
Žltá nepokojne dýcha,
lomcuje ňou strašná pýcha.
„Ako by ste, moji milí,
slnečný lúč
nakreslili?“
„Bez zelenej, márna sláva,
nezazelená sa tráva.
Zelená je farba lesa,
lúk aj tatranského plesa.“
Zrazu
v celej svojej kráse
vstala čierna, ruky v páse.
Ani chvíľku neváhala,
celý výkres počmárala.
Stratil sa červený
púčik,
zmizol žltý slnka lúčik.
Nevidno už modrý mráčik,
oblohou neletí vtáčik.
A z papiera, veru tak,
smeje sa len
čierny fľak!
Nuž povedzte, a bez kriku,
kto je paňou v peračníku?!