Otrel sa komár nohatý
fintivej ose o šaty.
Ťapla ho osa cez
členky:
„Nemaž mi moje sukienky!“
Vykrútil komár fúziská,
v očiach mu hnevom zablýska,
bzučí a vrčí a
nadáva:
„Slečinka... mrňa maznavá!...“
Zablčal v ose zlosti plam,
komára honí sem i tam.
Jaj, čo ťa, komár,
posadlo
napáliť také žihadlo.
Prosí už komár v úzkosti:
„Už sa mi krásna, nezlosti,
ja som len taký pobehať,
nuž
odpusť a sa nehnevaj...“
A krielka, nôžky natriasa
a spieva jej a líška sa,
až slovká sladšie ako med
zahnali zlosť i
všetok jed.
Teraz už tíško, potichu
pijú med v jednom kalichu
a zvonček hľadí na hostí:
„Takto ste krajší, bez
zlosti.“