Na brehu rieky, v daždi a blate,
kráčal si vpred, s puškou na chrbte,
sníval si ticho o chlebe,
mate,
no šiel si ďalej. Pre nás. Pre všetkých.
Tvár si mal špinavú, v očiach plameň,
nebolo času na strach či sen.
Len
úlohu splniť. Prekročiť kamene,
oslobodiť mesto, domov, zem.
Pod nohami dunel front a míny,
nad hlavou nebe plné dymu.
A pred
tebou – nádej krajiny,
čo verila v slobodu, v odvahu, silu.
Nevieme tvoje meno, vojak, brat,
no cítime v hrudi tvoj odkaz
hriať.
Dnes vďaka tebe môžeme stáť
v krajine mieru, kde môžeme snívať.
Krv ešte nestiekla z posledných brázd,
keď vietor niesol víťazný hlas.
Dymiace trosky, rozbitý čas –
a
predsa nádej v každom z nás.
Už nehučia tanky, mlčia lietadlá,
už nikto nevstáva so strachom v tvári.
Zem opäť dýcha, už sa
nezabíja –
a ľudstvo skúša znova veriť, snívať.
Boli ste ticho, no skutky kričali,
vojak zo Stalingradu, z Dukly, z
Prahy.
Zanechali ste život v hline, v poli,
aby deti mohli vyrásť v slobodnom svete bez vojny.
Ku koncu sveta ste sa blížili,
no
svet ste z priepasti vyzdvihli znova.
Spálený sen ste v srdciach živili –
a prebudili národ do nového slova.
Nezabúdame. Na vaše
mená, na kríž.
Na ticho pod bielym kameňom.
Vďaka vám má dnes naša vlasť kríž
len v erbe – a nie na ramenom.