Dal som sa cestou k Božej sláve,
zbohom, môj svete, zbohom, milý bratu,
z
túlania tohoto mám bolesť v hlave
a otrhanú šatu.
Celkom tak malý a tak špinavý
prišiel som do kláštora,
ty, srdce moje, čo
si chcelo tu a vy —
vy oči moje z mora?
V noviciáte izbu podobnú mám väzeniu:
kľakátko, kríž, stôl, posteľ,
tak
málo potrebné je k spaseniu,
ach, málo potrebné je k spaseniu,
abych do neba došiel.
Dnes Dismas z kríža dolu nestúpil,
lež
Kristus zadržal ho,
Bože môj, ktorý si ma vykúpil,
čo bude so mnou? Hallo?
Len kúsok vzduchu v túto celu,
len kúsok vzduchu,
čo mi oblok ulomí,
len trochu vánku môjmu čelu,
Ježišu Kriste, väzniteľu,
otvor ten oblok, smutno mi!
Ktoré nám
hviezdy budú svietiť? slnko ktoré?
Už nové svetadiely vzbĺkli, maják planie.
Počul si, fráter Lazár, tajomné raz
zavolanie,
vánok dul od mora, tam boli bratia Ježišovi.
Hľaď, čajky, čajky na obzore,
to bude zvesť pre život nový.
Pôjdeme,
fráter Lazár, obežnice stoja
a čajky s kotvou ženú k brehom modravých skál.
Už neplače viac duša moja,
i smútok môj si,
Bože, vzal,
všetko si, Pane, do hrobu vzal,
hľa, v tieto múry mňa si pochoval.
Po dlhej chodbe ohlásia sa kroky
portáša,
ruky má v manike a s modlitbou nám denné svetlo donáša.
A večer idúc naspäť v žiarovkách sa umyje,
modlí sa
Otčenáš, kým všetky svetlá pozháša.
Za stenou z kameňa som mníchom pravým,
nik nevie, čo tu robím. Sviatok
slávim.
Sväť, malá cela, pokušenie, preč z nej!
tí, ktorí žili tu, sú v sláve večnej.
Vojde sem jedna bolesť, vzdať sa
treba,
popolom dýcha márnosť voňavého chleba.
Otváram knihu, starý kancionál,
kajúcne fráter Kajus nad ním skonal.
Verím len tejto vede.
Dvere sa otvárajú, ide mŕtvy,
bol taký milý na besede.
Do rakvy prvý klinec zatĺkli,
Jób nevstal,
zanechajúc porobu,
kláštora steny s dobou ožlkli,
v nich zostupujem do hrobu.
Keď umriem v tráve v tieni moruše,
do rúk mi
dajte tmavý z dreva kríž,
pod hlavou nebudem mať vankúše.
Blíž k Tebe, Bože môj, len k Tebe blíž!