Raz za rána, sotva vstala,
mamka Čima zobúdzala:
„Vstávaj, synku, hore sa!
tata ide do
lesa.
Ta s ním pôjdeš do horičky
(dám ti žitka do kapsičky),
naučíš sa, čo on zná
a čo vrabčiak vedieť
má:
poznať chrobač, žížal všetku,
zručne mušku lapiť v letku,
ba i chrústa tu i tu,
keď si hovie v úkrytu.
Na
bučine, na imelu
sedí chrústov ako čmeľu,
na slniečku v povole
napapáš sa do vôle!“
„Nech si ide, nech si, kde
chce,
spal by ešte — mne sa nechce!
Však čo nájde po lese,
nech mi domov donesie!“
„Ach, ty spachtoš!“ mama
vraví,
„mládenec, ľa, silný, zdravý —
to by bola pekná česť
na piecku ti nosiť jesť!
Od svitu už všetci vtáci
na
love sú abo v práci,
sused Čvirik v poskoku,
ľaľa,ľaľa!
s krásnou Čin-Čin
kúpe sa už v potoku!“
„Čvirik s Činkou?
— bude hádka!
to je moja kamarátka!
Počkaj, Čvirik, ja ti dám,
za uši ťa vytrhám!“
Skočil z pece nezaveľa,
letí k
vode ani strela,
len do bitky, boja — ach!
ľudia moji, to je strach!